Viem že raz budeš moja

💛19💛

Sadli sme si na stoličky a čakali ako to všetko dopadne....

Po asi dvoch hodinách operácie vyšiel doktor z operačnej miestnosti, hneď ako prišiel k nám som sa postavil a pozeral naň ho

,,Ako je na tom?" bolo asi jediné čo som chcel v tejto chvýli vedieť. Pozrel sa na mňa so smútkom v očiach a ja som vedel že to není dobre.
,, Pán Dark vaša sestra teraz podstúpila operáciu ale bohužial nepodarilo sa nám ju prebrať bude v kóme."
,, Chápem a je to niako vážne aké budu následky?" toto boli moje otázky na ktoré som chcel odpoveď.
,, No to je ta horšia čásť," nachvýľu sa zastavil a ja som čakal čo ide spraviť bol som celkom zúfalí nevedel som čo mám už robiť mám iba moju Issu nemôžem o ňu prísť.
,, Vaša sestra je v kóme ale neviem presne v akej, je možne že vníma čo sa okolo nej deje a keď sa zobudí bude si pamätať všetko možno nie na všetky okamihy pred tým ako sa to stalo, ale je tu ešte možnosť že si nebude pamätať absolutne nič to je tá horšia čásť. " skončil svoj monológ a ja som si myslel že už fakt nič horšie nemôže byť. Zúfalo som sa skĺzol po nemocničnej stene a hlavu zovrel v rukách. Neviem čo sa to deje a nepáči sa mi to ale že absolutne prečo práve Iss?

PO TÝŽNI

Už prešiel týždeň a Iss neriagovala na vôbec nič, už týždeň som nič poriadné nejedol a už týždeň zúfalo čakám kedy sa mi preberie. Zatial čo som čakal na to kým sa zobudí polícia vyšetrovala prípad.

KLOP*KLOP*

Išiel som otvoriť dvere. Pri otvorení som na chvýlu zamrzol stála predomňou policia.
,, Môžme sa porozprávať? "
,, Ano jasne" povedal som im a nechal nech vôjdu dnu.
,, Takže pán Dark vyšetrovali sme nehodu vašej sestry a ako viete mala autonehodu s kamiónom. Všetko sme to so šoférom prebrali a išiel za mreže pretože nebol úplne triezvy. Po upratovaní sme v zničenom aute ktore patrilo vašej sestre našli obálku. " podal mi obálku a ja som sa na ňu nemo pozeral.
,, To bude asi všetko čo môžme k tomuto prípadu povedať"
,, Rozumiem, ďakujem vám. " kývli mi hlavou a už boli preč. Sadol som si na gauč a obálku hodil na stolík.
Už asi hodinu hypnotyzujem obálku a rozmýšlam či ju mám otvoriť. Nakoniec som prišiel k záveru že si ju nehám na horšie časy aj keď horšie ako je toto asi už nebude.
Práve som sa chystal navštíviť Iss. Tento dom je bez nej prázny aj keď nie som tu ani ja niako často alebo dlho keďže aby mi ušiel čas rýchlejšie tak som v práci. Nasadol som do auta a môj smer bola nemocnica, ako každý deň vstúpil som z auta vstúpil do budovy ktorá má šťastné príbehy ale tak tiež smutné konce, kráčal som po nemocničnej chodbe tak ako každý deň s nádejou že sa mi Iss zobudí a príde konečne oživiť náš dom ktorý je bez nej úplne prázny a už sa mi domou nechce ísť keď tam nie je moja malá sestrička. Ale ako ubiehal deň čo deň začal som pomaličky ale isto strácať nádej. Stál som pred dverami, za ktorými ležalo bezvládne telo milovanej sestričky. Pomali som ťahal klučku dole a so štipkou nádeje že sa mi konečne prebere som vstúpil do miesnosti. Ako vždy oproti mne ležalo telo mojej sestry, pípajúce stroje pohlad na to, ma pichlo pri srdci. Sadol som si na stoličku pri nej chytil som jej ruku a stále čakal že práve dnes sa zobudí, každý deň už týždeň dúfam že práve dnes sa zobudí. Síce je to len týždeň no ale pre mňa je to ako roky. Roky v samote a bez smiechu, v utrpení, v rozmýšlaní a nakoniec to prichádza k obvineniam prečo som tam nebol ja? A nezachránil ju.