I NEED YOU. [Taemin]

17.

Taehyungov pohľad ~
___________________________

,, Jiminie?" Po dlhej dobe som prvý prerušil ticho, ktoré medzi nami vládlo. ,, N-nehneváš sa na mňa, že? Ja za nemôžem, že sa tvoja mama tak rozhodla." Smutne som sklonil hlavu. Nie že by som nebol rád, že mám dom peniaze aj auto, noo....to všetko malo byť Jiminove a ja cítim sa za to zle, najmä keď ho vidím smutného.
,, Jimin prosím! Rozprávaj sa so mnou" cítil som sa zúfalo.

On mi však neodpovedal, zastrčil si slúchadká do uší a ďalej pokračoval v ignorovaní. Práve prišiel autobus, Jimin vošiel ako prvý a ja som ho nasledoval. Sadol si k oknu, oprel si oň hlavu a pozeral sa na cestu, zatiaľ čo som si sadol vedľa neho. Bol som smutný, že ja na mňa nahnevaný, no má nato právo.

Jiminov pohľad ~
______________________

Bol som opretý o okno, rozmýšľal som o mame, lenže s nej sa mi presunuli myšlienky na Taeho, nebol som naňho nahnevaný...aj keď si to myslí. Som len smutný a sklamaný a....ja neviem toto som v živote necítil, som zmätený a unavený z toho všetkého.

Jedným okom som sa pozrel na Taeho, ktorý mal otočenú hlavu na druhú stranu a nervózne sa hral s prstami.
Presunul som pohľad na obálku, ktorú som držal v ruke a rozmýšľal čo v nej môže byť, totiž chystám sa ju otvoriť až doma.

Blížila sa naša zástavka, takže som začal kontrolovať či mám všetko, keď som sa uistil autobus začal zastavovať na čo sa Tae postavil a hneď nato aj ja. Sledoval som ho. Bol smutný a to kvôli mne, čoho mi bolo ľúto, väčšinou pred svojimi problémami utekám, pretože sa im bojím čeliť, tak ako teraz s tým rozhovorom s Taem. Nieže by som sa naňho hneval, ale... nevedel som čo povedať a to bolo úbohé.

Spolu sme vystúpili a čakala nás aspoň pre mňa cesta trápneho ticha. Tae išiel predo mnou a ja zaním so slúchadkami v ušiach.

Prišli sme domov stále sme si s Taem nič nepovedali asi sa o to prestal pokúšať, keď videl že to nemá cenu.

Vyšiel som po schodoch do mojej izby a ľahol si na posteľ. Nečinne som sa  pozeral na tú obálku a držal ju nad hlavou. Po uplynulých desiatich minútach som sa ju rozhodol otvoriť.
Naspäť som si sadol, vybral nožnice zo šuflíka. Pomaly som ju rozrezal a prvé čo som uvidel bol list. Snažil som sa zadržiavať slzy a s trasúcimi rukami som ho zobral do rúk a pomaly otvoril.

________________

Prepáčte za neaktivitu🙈🙈

Neviem kedy bude ďalšia časť možno zajtra, napozajtra...😂lebo bude tam list a ja nie som veľmi dobrá v písaní citových listov, takže si to budem musieť poriadne premyslieť. 😂♥️