#11 Si V Pohode?

370 29 2
                                    

Späť k príbehu.
Mala som ísť do školy po mojom nanútenom voľne. Dnes ma viezol do školy otec. Keď som vystúpila z auta všetky oči sa upriamili na mňa. Nebolo mi to príjemné, nikdy som netúžila po pozornosti. V tom som sa od môho otca líšila.

,,Si v pohode?" počula som Oliverov hlas. Nebola som, chcela som vypichnúť oči úplne všetkým, ktorí sa na mňa pozerali, tým hrozným spôsobom. Báli sa ma. Ako som kráčala všetci sa rozostupovali. Robili mi cestičku.
,,Hej....jasné..." odmlčala som sa.
,,Morgan myslím to vážne si v poriadku?" nenechal sa odbiť.

,,Áno som," zvýšila som hlas.
,,Veď vidím že ti niečo je. Čo sa deje?" och si snáď slepý?! Toto sa deje spravila som chybu! Nemala som všetkým ukázať moje pravé ja.
,,DAJ MI POKOJ!" Zakričala som na celý dvor.
,,Čo sa stalo?" opýtal sa Oliver zmätene. No nebol viac zmätený ako ja.
,,Veď si....Čo?!..." nechala som tam Olivera aj Líviou a vbehla som do školy. Potrebovala som si utriediť myšlienky.

Celý deň som bola ako mŕtvola. Na obede som iba sedela. Nič som neziedla.
,,Nie si hladná? Nič si nezjedla," faaakt no ehm neviem o tom.
,,Nie," odvetila som rýchlo.
,,Dobre. Ako tvoj najlepší kamarát chcem vedieť čo sa tu deje. Nič si nezjedla. Vôbec nič!" áno viem o tom.
,,Ja len....aj vy sa ma budete báť?"
,,To myslíš vážne?!" vyhŕkla Lívia.
,,Vieme predsa, že by si nám neublížila," povedala Lívia a Oliver sa na ňu pozrel štýlom 'tak toto rozhodne nechcela počuť' nadýchol sa, aby niečo povedal, ale ja som ho stopla.
,,Neunúvaj sa to už nenapravíš," zasmiala som sa.

Od toho dňa sa môj život začal meniť. Veľmi často som v hlave počula hlasy. Cítila zvláštne chvenia. LÍVIA SA PRESŤAHOVALA DO LONDÝNA. A mňa tu nechala s Oliverom. Nemala som chuť chodiť do školy pretože všetci okrem Olivera sa ma báli. Mali zo mňa strach. Od vtedy som sa neovládla a použila svoje schopnosti ešte asi 10-krát. A potom som si už dala pozor aby sa to neopakovalo. Neskôr som ich vystrašené pohľady začala ignorovať.

Keď som mala 14 sťahovali sme sa do Stark Tower, ktorú dal postaviť veľmi prekvapivo môj otec. Keď sme sa sťahovali, tak som ho prosila, aby som v Toweri mala vlastnú knižnicu. Veľkú. A on mi to splnil. Je skoro taká veľká ako bola tá na Ásgarde. Dobre o dosť menšia, ale aj tak je veľká.

V Toweri je fajn. Máme vlastný bazén. Nie žeby sme pred tým nemali.... To je jedno tu sa mi páči viac. Je tu viac priestoru. Cítim sa ako princezná zavretá vo veži.

Už som si začínala myslieť, že keď si odmyslím to, že sa ma v škole všetci boja a SHIELD má na mňa špeciálne vyvinuté tazery, tak sa môj život zdá celkom pekný. A bola som aj šťastná. Chvíľu. Potom však perišiel on opäť.

Zdravím. Tak tu je nová kapitola dúfam, že sa vám páčila. Chcem sa vám poďakovať za 252 reads a za #1 v Loki. Je to neuveriteľné. Veľmi ma to teší. Spravili ste mi neuveriteľnú radosť. Ďakujem vám. Majte sa krásne. 😘😘😘

Ale On Je BohTahanan ng mga kuwento. Tumuklas ngayon