Test. Testy pre deväť ročné deti nie sú tažké. Prečo som si myslela že to bude tažké?
Na Ásgarde som sa neučila len ovládať svoje schopnosti ale aj tie úplne hlúposti čo nás učia v škole. Test som dodovzdala úplne prvá a bola som presvedčená o tom, že to bolo dobre. Nemusela som ani opisovať. Som na seba hrdá. Prestávku som strávila s Líviou a Oliverom.
,,Pekný náhrdelník odkedy ho máš?" Lívia ma zaskočila touto otázkou pretože som absútne nevedela čo mám odpovedať. Neverili by mi keby som im povedala, že som strávila päť pomyselných rokov na Áskagre a včera pri rozlúčke mi ho dal jeden z bohov. Aj keď...
,,Od včera," odpovedala som ako by som čarovné náhrdelníky dostávala každý deň.
,,A kto ti ho dal," opýtal sa pre zmenu Oliver.
,,Otec," povedala som a už som sa nechcela rozprávať o mojom náhrdeľníku tak som zmenila tému.
,,Nezájdeme poškole k vám a nepodnikneme niečo?" s nádejou v hlase som sa otočila na Olivera, ktorý sa poškrabal na zátilku a pozrel do zeme. Vedela som že to neznačí nič dobré.
,,Vieeeeeš.....ja mám domáce väzenie..."
,,Čo si zase vyviedol?!" zaujímala sa Lívia.
,,Och nie nechaj ma hádať...rozbil si telku s pomocov jedného z tvojich bratov.... OPÄŤ!"
,,Morgan to nie je fér ty vieš číať myšlienky mala by si prestať..." drahý Oliver ľudia si myslia, že telapatia je úžasná a skvelá...to rozhodne nie! Je to prekliatie...nečítam myšlienky ak nemusím.
,,To neznamená, že to robím," hodila som po ňom vražedný pohľad.
,,Keby som bola telepatka ja tak by som čítala myšlienky úplne každému," ver mi Livi nečítala.
,,Nemyslím" povedala som a odkráčala na biológiu.
Biológia prebehla bez problémov, ale to čo následovo potom, také bezproblémové nebolo.
Vychádzala som z učebne biológie. Pri dverách ma čakal Oliver. Šli sme spolu do jedálne keď tu zrazu som videla ako dvaja o veľa starší žiaci robia zle mojej najlepšej kamarátke. Zabudla som na to že moje telo má stále deväť a rozbehla sa za nimi.
,,HEJ!" zakričla som.
,,Ale, ale cukríček čo tu robíš," cukríček?! Čo prosím?!
,,Morgan nenechaj sa vyprovokovať," Oliver vážne? To hovorí ten pravý.
,,Ako si ma to nazval?!" bola som nahnevaná.
,,Dajte jej pokoj!..." bola som prerušená
,,Hej a čo také nám urobíš?" tak fajn mám dosť obytvoch som telekinéziou zdvihla za kotník do vzduchu a prišla k nim.
,,Zlato ver mi, že nechceš vedieť čo vám urobím" počula som svoje meno.
,,Stárková!" ajaj to bola učiteľka. Pustila som tých dvoch takže dopadli na zem. Možno to bude otras mozgu.
,,Do riaditeľne hneď!" tá stará harpia!
Tak som si pekne posedela pred riadeieľnou až kým neprišiel moj otecko.
,,Som na teba pyšný," povedal, usmial sa a žmurkol.
Otvorili sa dvere a sekretárka riaditeľky povedala: ,,vstúpte," akoby ma viedli na popravu.
,,Dobrý deň pán Stark," povedala riaditeľka s úsmevom.
,,Posaďte sa," ukázala na stoličky pred jej stolom. Sadli sme si.
,,Veľmi nás mrzí, že sme vás museli vytiahnuť z práce určite...." prerušil ju.
,,To je v poriadku," povedal sucho.
,,Prejdime teda k veci. Morgan sa dnes v škole pobila..." prerušila skm ju tentokrát ja.
,,To nie je pravda! Ja som nikoho nazbila..." chcela som pokračovať, no ocec mi stisom ruku na znak toho aby som bola ticho.
,,Pán Stark..." pokračovala. "... Morgan zdvihla dvoch študentov do vzduchu pomocov svojich....schopností. Dohodli sme sa, že svoje schopnosti v škole používať nebude!"
,,So všetkou úctou..." vedela som, že to nemyslí úprimne, "...pani riaditeľka, som presvedčený, že Morgan na to mala dôvod," prestala som počúvať. Zaborila som sa do svojich myšlienok a prebralo ma až keď riaditeľka povedala: ,,nezostáva mi nič iné len Morgan na týždeň vylúčiť," to fak? tak dik.
Zdravím. Prajem vám dobré ráno. Dnes nie je sobota ja viem. Rozhodla som sa že budem kapitolu vydávať každý druhý deň. Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Kľudne mi tu môžete nechať vote alebo koment. Majte sa krásneeee 😘😘
