Cítila som sa zranená. Podrazená. Ubližená. Pritom trpelo len moje ego alebo som sa len nudila. Nevedela som čo robiť. Chcela som sa odtiaľ dostať, ale myslím, že o to mu šlo. Chcel, aby som utiekla, vzoprela sa mu, aby mi dokázal, že som priamo tvorená na to, aby som bojovala po jeho boku. Aby sme si podmanili celý svet. Mala som ho zabiť keď som mala príležitosť. Je veľmi zaujímavé, že mi otec vložil do okuliarov J.A.R.V.I.S.-a, ale nevložil mi tam sledovacie zariadenie.
,,Jarv?" ozvala som sa.
,,Áno slečna?" odpovedal J.A.R.V.I.S.
,,Nevieš nejak dať vedieť otcovi kde som?"
,,Mrzí ma to slečna."
,,Do riti," čo teraz? Čo ak ma nikdy nenájdu. Božičku. Otec musí mať nervy v kýbli. Určite sa strachuje, ale to robím aj ja. Vždy som si hovorila aké to je mať strach z niečoho. Mala som strach z kazajky a z toho, že ľudia si budú myslieť, že nie som normálna. Nie som. Nie som ako oni. Som iná.
A neprešiel deň kedy ma to netrápilo. Bála som sa, že ľudia budú vidieť moju odlišnosť a budú si myslieť, že patrím do ústavu. Vždy som si hovorila, aké je to čeliť svojmu strachu. A teraz tu sedím v prachu, v špinavej a chladnej cele a rozmýšľam čo som v živote urobila zle. Nič. Nespravila som nič čo by sa vymykalo slušnému správaniu. Neporušila som zákon. No dobre, možno raz, alebo dvakrát, ale ja...nechcem byť zavrená v tejto cele. Ani v tejto kazajke.
Áno, nenávidím Lokiho. V tomto momente ho nenávidím. A chcem mu ublížiť? Ah, ani neviete ako veľmi, ale myslím, že to neurobím. Nie, som taká. Nie som ten typ človeka, ktorý sa chce pomstiť. Nie, rozhodne nie. Nechcem nikomu ubližovať ani keď on ubližuje mne. Chcem odtiaľto iba vypadnúť, odísť. Zavrieť sa doma v izbe a ostať tam až do konca sveta. Už nikdy nevidieť živích ľudí, halebo Lokiho. Zhrňme si to. Nechcem nikomu ublížiť, ale chcem ublížiť Lokimu. Dobre šibe mi. Čas vypadnúť. Telekineziou som si dala dolú kazajku a otvorila celu. Porozhliadla som sa, či na chodbe nikto nie je a šla rovno za nosom. Ľudia. A jaj. Čo teraz. Čo teraz. Čo teraz?! No nič, plán B- improvizácia.
,,Zdravím chlapci. Neviete prosím, ako sa dostanem z tejto....emh....budovy?"
,,Ale jasné. Pôjdete doprava, potom doľava potom rovno až kým nenarazíte na takú dlhú chodbu. Tam pri štvrtých dverách napravo zahnete doľava a pôjdete rovno a tam budú dvere von." WOW. To som nečakala. Ok, dik.
,,Moment, nie si ty Morgan?" si si všimol?
,,Pletieš si ma s niekým," chlapci vytiahli zbrane a do vysielačiek povedali niečo v zmysle ,,väzeňkyňa na úteku"
,,Chlapci, ale ja nemám čas...ponáhľam sa, vážne. Tak ak by ste uhli..." nie namiesto toho obaja začali stirieľať. Zabralo mi chvíľku kým som sa spamätala. Telekineziou som letiace guľky zastavila a nechala spadnúť na zem. Obaja sa zľakli. Podišla som k nim.
,,Asi by bolo viac štýlové keby som na sebe mala minisukňu a podpätky a nie šortky a tenisky, ale čo už," vzala som do rúk ich zbrane. "Už nikdy na mňa nemierte týmito vecami," pobrala som sa cestou ktorú mi pred tým opísal jeden z nich.
Dvere. Mám ich otvoriť? Otvorím ich.
Otvorila som dvere a ocitla som sa v lese. V lese? Čo robí uprpstred lesa veľká pevná budova? Ok ok nevadí. Kade teraz? Nenávidím keď som stratená. Do riti. Tak dobre skúsim dýchať. Nádych. Výdych. Tri opakovania. Toto nedám pozrela som sa na oblohu. A v tichu lesa sa sústredila na svoj zrýchlený tep. A dýchala som. A dýchala a dýchala.
V tom som to počula, počula som zvuk quinjetu. V tej chvíľi som začala mávať a kričaš a skákať. A dúfala som, že ma budí počuť aj keď som si myslela, že nie. Ale ja som v to dúfala, zrazu prelietavali ponad mňa a budovu a ja som vtedy začala kričať ešte viac ako pred tým. Pristáli na streche tej budovi. Nat sa naklonila cez strechu bolo to dosť vysoko a mávla na mňa rukou. Rozbehla som sa k dverám tej budovi a po schodisku som sa vybrala hore. Neviem ako dlho mi to trvalo, ale bolo mi to jedno dúfala som, že už nikdy neskončím v kazajke a, že toto celé sa už nikdy nezopakuje. Túžila som po tom. Keď som rozrazila dvere sa strechu stáli tam šiesti ľudia. Piatich z nich som poznala.
,,Ani neviete, ako rada vás vidím."
Povedala som a aj keď som s dychom nemohla pretože som bežala dosť veľa poschodí, tak som sa rozbehla k otcovi a obiala ho.
,,Vďaka," šepla som.
Ahojte, tak dobre, priznávam trvalo to dlho. Snáď to ešte niekto číta. Dúfam, že sa kapitola páčila. Vynasnažím sa pridávať pravidelne. Budem rada za každý read, vote aj koment, majte sa krááásne, užívajte prázdninky. 💕
