Naspäť k rozprávaniu.
,,Loki, prosím ako to myslíš?" nechápala som.
,,Ako ti to vysvetliť..."
,,Len vysvetľuj som múdra, pochopím to."
,,Nuž, tvoje schopnosti rastú...a..a tvoja myseľ sa bráni..eh...akoby ťa chráni proti niečomu čo by ti mohlo ublížiť, zraniť tvoju sebadôveru, sebaúctu, chápeš?" prikývla som
,,...A...v tomto štádiu sú pre teba tvoje schopnosti životne dôležité...pramení z nich tvoja sila a životná energia, ak by ich niečo blokovalo dostatočne dlhú dobu, zomrela by si....ale ak porastú ešte väčšmi tak by si mohla....no...."
,,Čo by som mohla."
,,...Tá energia by ťa mohla zabiť..."
,,Super takže zomriem.." výborné.
,,Nemusíš...nemuselo by to tak byť."
,,Takže teraz ti môžem čítať myšlienky?" usmiala som sa. Rozhodla som sa nemyslieť na to, že mi práve oznámil, že umieram.
,,To nie je isté...skúsiť to môžeš." sústredila som sa, veľmi som sa sústredila, ale nešlo to.
,,Chce to cit. Pamätáš ako som ťa učil ovládať telekinéziu pomocou mydlových bublín?"
,,Áno nepríjemná spomienka," zaškerila som sa. Loki sa zamračil.
,,Chce to cit. Tak ho použi," vystrela som chrbát narovnala ramená. Zavrela oči. A sústredila sa.
,,Som tu. O môj bože ja som to dokázala jupíííí," zakričala som.
,,Nepišti mi v hlave Stárková!" povedal prísne Loki.
,,Gratulujem dokázala si to."
,,Hej, ale nedostanem sa k spomienkam ani pocitom. Iba myšlienkam," zamračila som sa.
,,Z toho si nič nerob. Možno časom...dúfam že nie.."
,,Fajn prejdime k veci. Prečo som tu. A porečo ty neutečieš."
,,Nie je ten správny čas."
,,A kedy bude?" spýtala som sa nádejne.
,,Neboj budeš prvá, ktorej to poviem," povedal ironicky a ja som vedela, že z neho nič nedostanem a tak som sa pobrala na odchod.
,,Papa Loki. Rada som ťa opäť videla."
,,Aj ja teba ."
Odkráčala som no potom som počula výbuch a všetci niečo kričali. Môj vnútorni inštinkt kričal 'choď za nííím bež toto je ten správny čas o ktorom rozprával. Bež skôr ako bude neskoro! Bež! Prosím bež! Tak utekaj! TERAZ! BEŽ!' Rozprávala som sa sama zo sebou dosť dlhú chvíľu a potom sa rozhodla ísť späť k Lokiho cele presvedčiť sa, že som len paranoidná, ale bola to pravda. Keď som prišla Loki stál pri riadiacom panele tej cely v ktorej bol teraz Thór. Stlačil ten červený gombík a cela aj s Thórom spadla.
,,Prehráte," povedal agent Coulson, ktorého som si všimla až teraz. Sedel na zemi opretý o stenu.
,,Myslíš?" povedal Loki s úsmevom. Ja som zatiaľ vzala zbraň čo sa mi váľala pri nohách.
,,Je to váš osud," povedal bolestne Coulson.
,,Vaši hrdinovia sú rozprášení, vaša lietajúca pevnosť sa rúti z neba. Čo mi chýba k výťazstvu?" čo?! My padáme?
,,Chýba vám presvedčenie."
,,Vy ma nedokážete zastaviť."
,,Ja možno nie, ale čo ona?" agent Coulson sa pozrel na mňa. Ja? Ale ja mám iba zbraň, ktorú nechcem použiť. Asi budem musieť. Zbraň som namierila k Lokimu.
,,Vážne? Morgan, fakt ?" pozrel sa výsmešne na agenta Colsona.
"Morgan bez urážky, ale neviem či si ochotná ju použiť." povedal a myklo mu kútikmi. Ostávala som ticho.
,,Tak dobre..." prišiel bližie, až tak blízko, že zbraň v mojich rukách sa dotíkala jeho hrude na mieste kde maju ľudia srdce (neviem či ho bohovia majú na rovnakom mieste).
,,...tak stlač kohútik..."
,,...stlač ho!" zakričal. Ja som zavrela oči. Nemohla som ho zabiť. Toto mi bolo proti srsti nedokázala som to. Zabiť ho. Nie.
,,Myslel som si." povedal a odišiel. A ja som ho nechala. Nechala som ho odísť.
,,Bože agent Coulson ste...ste v poriadku? Zavolám najakú pomoc," pribehla som k nemu a začala stresovať v tom prišiel Fury aj s pár agentmi a mňa odviedli preč. Počula som ako Fury povedal, že je mŕtvy. Cítila som sa hrozne. Mala som pocit, že zomrel kvôli mne. Priviedli ma do niečoho ako izba, bolo tu jednoduché lehátko malý stolík s vodou. Viac by som ocenila čaj, ale čo už. Bolo tu ticho. Konečne kúsok ticha. A pokoj. Zavrela. Som oči a ľahla si.
Zdravím. Chcem sa vám poďakovať za skoro 400 reads (399) veľmi ste ma potešili. Dúfam, že sa vám nová kapitola páčila a určite mi tu môžete nechať vote a koment. Budem len rada. Tak sa majte krásnee. 😘😘
