*súčastnosť*
,,Dobré ráno Morgan. Máš návštevu, " vošiel mi do izby jeden z agentov.
,,Tak ju poši preč, pokiaľ je to ľudská bytosť. Nemám náladu na ŽIVÝCH ľudí," to živých som nárokom zdôraznila.
,,Mylím, že na tohto budeš mať náladu," povedal agent s istotou a dnu vošiel Oliver. On ? Ale...prečo....ale...dobre.
,,Ahoj..." povedal ublížene. Ja som mu nič neurobila prisahám.
,,Čo ťa sem privádza?" usmiala som sa.
,,Nuž, dlho sme sa nevideli, " pozeral sa na mňa, ale nie ako všetci ostatný. Vedel, že mu neublížim aj keď príde celkom blízko.
,,Boja sa ťa." povedal potichu.
,,A ty?" usmiala som sa ešte viac ako pred tým.
,,Blázniš? Teba by som sa nebál, ani keby si mi držala nôž pod krkom a vyhrážala sa mi smrťou," hovoril s úplnou vážnosťou v hlase.
,,Chceš to skúsiť?" nič. Nič. Žiadna iskierka strachu v očiach. Nič. Ani malilinký náznak. Ako odpoveď na moju otázku sa len usmial.
,,Musíš mať na sebe tú vec?" myslel moju kazajku.
,,Už som si zvykla."
,,Ja len...vyzerá to nepohodlne."
,,Odkedy ti záleží na mojom pohdlí?"
,,Oh, nezáleží..nemysli si... Ja len...keby som tu s tebou strávil veľmi dlhú dobu a zavreli by ma tu s tebou musel by som ju mať?"
,,Nezavrú ťa sem somnou, Oliver," prekrútila som očami.
,,A to ťa kŕmia, keď nemáš voľné ruky?" bože môj.
,,Áno Oliver, kŕmia."
,,Cool."
,,Prečo si prišiel?"
,,Dlho sme sa nevideli..."
,,To nie je dôvod na návštevu."
,,To je presne dôvod na návštevu," asi má pravdu.
,,Vážne to na sebe musíš mať?"
,,Obávam sa, že áno."
,,Z akého dôvodu?"
,,No...citujem 'som nebezpečná a predstavujem hrozbu pre všetkých v mojom okolí' preto musím mať kazajku a musia mi blokovať schopnosti"
,,Moment nevravela..." telekineziou som mu zavrela pusu. Asi to pochopil.
,,Vravela. Áno..." s otázkou v očiach sa na mňa prekvapene pozrel.
,,Proste to nefunguje chápeš?. Niečo sa pokazilo a moje schopnosti, ako môžeš vidieť, stále fungujú," povedala som v Oliverovej hlave.
,,Ale ako...ako....ja nerozumiem....veď možeš utiesť."
,,A riskovať, ža po mne pôjdu? Nie dik."
,,Ale ja nechcem, aby si mala tú kazajku,," pokračovali sme v rozhovore.
,,To, žiaľ nie je na tebe."
,,Hej! Ak ma niekto počuje, nemohli by ste jej to dať dolu? Prosím," povedal Oliver do miestnosti. A z reproduktorov sa ozvalo.
,,Daj jej ju dolú sám," je to povolenie?
,,Fajn."
"Nie!" povedala som.
,,Prečo nie?"
,,Nebudeš ma vyzliekať," Oliver sa ma mňa pozrel so zdvihnutým obočím. Vypukli sme do obrovského rehotu.
,,Fajn...Daj to dolu..." zavrela som oči a čakala kým mi tú parádu vyzlečie.
,,Ach...konečneee," vystrela som ruky, konečne.
,,Ďakujem," povedala som.
,,Rado sa stalo," usmial sa. Ten úsmev mi chýbal. On mi chýbal. Som rada že prišiel.
,,Tvoj otec sa o teba bojí," povedal.
,,Pre to si prišiel? Poslal ťa? Fakt?" oh. Cítila som sa podrazená.
,,Nie! Rozhodne nie! Prišiel som sám od seba. On mi iba pomohol sa sem dostať. Prisahám! Prosím ver mi," to bol strach?
,,To bol strach?"
,,Strach z toho, že mi neuveríš nie strach z tvojej osoby." dobrý argument...
,,Fajn..."
,,Morgan prosím pozri sa na mňa..." po chvíli som sa na neho predsa len pozrela.
,,Veríš mi ?" opýtal sa. Ľuďom neverím. Ani Bohom. Už nie. Ale jemu? Ani neviem ako a povedala som
,,Tebe budem vždy."
Zdravím. Mrzí ma, že to včera nevyšlo. Každopádne tu je nová kapitola. Dúfam, že sa vám páčila. Môžete mi tu nechať vote alebo koment. Budem len rada. 😘😘
