Nevedela som zaspať, rozhodla som sa, že si pôjdem spraviť kakao. Vyšla som z postele a zašla do kuchyne. Vybrala som si hrnček, nasypala doň kakao, naliala mielko, dala ho do mikrovlnky a zapla ju.
,,J.A.R.V.I.S daj mi vedieť keď sa to zohreje."
,,Slečna smiem vám pripomenúť, že mikrovlnka vydá zvukový signál, že sa nápoj poprípade jedlo zohrialo?"
,,Aha áno máš pravdu tak nič," bola som unavená tak som si ľahla na stôl. Zobudilo ma zasvietenie svetla a následný výkrik môjho otca.
,,Morgan, zlato, čo tu robíš?" opýtal sa pravdepodobne normálnym hlasom, no mne sa zdalo že kričí.
,,No robím si kakao a nemusíš tak kričať."
,,Ja nekričí..." prerušilo ho cinknutie mikrovlnky.
,,Jej," vybrala som svoj horúci pohár z mikrovlnky a položila ho na stôl. Následne som si vybrala lyžičku a zamiešala to.
,,Nemala by si spať? Myslím normálne vo svojej posteli nie na kuchynskom stole," usmial sa.
,,To aj ty."
,,Ale ja som dospelý a navyše ty máš zajtra školu," fajn dostal ma.
,,Idem," keďže som už dopila tak som sa vrátila do izby a bez menšieho problému zaspala. Snívalo sa mi niečo o jednorožcoch. Bože tý manú šťastie. Môžu ľudí bodať hlavou. Chápete HLAVOU aj ja chcem!
Budík. Oh nie budík za tých päť rokov som si od zvuku budíka odvykla a to akože naozaj odvykla. S veľmi veľkou nevôľou som vstala z postele a šla do kúpeľne. Umyť zuby. Menšia sprcha. Možno by som sa mala aj učesať. Fajn učešem sa.
,,Slečna v kuchyni na stole máte raňajky a desiatu potom vás Happy odvezie do školy," menší oznam od J.A.R.V.I.S.-a a deň sa môže začať.
,,Fajn fajn veď už idem," zbalila som si veci čo som mala na stole a vybrala sa aj s taškou do kuchyne.
,,Dobré ránko ako si sa vyspala?" opýtal sa otec.
,,Oh no fajn asi..." povedala som prispate.
,,Asi? Morgan ak sa necítiš dobre povdez a zavolám Pepper aby...." prerušila som ho
,,Cítim sa dobre oci, nepotrebujem aby ma Pepper strážila."
,,Tak sa usmej."
,,Je ráno rozhodne sa usmievať nebudem" povedala som zobrala si desiatu a išla von kde ma už čakal Happy.
Myslím že otec za mnou kričal niečo v zmysle ,,Hej neziedla si si raňajky" ale ja som nemala chuť na raňajky. Nemala som chuť ani na destiatu.
,,Dobré ráno ako si sa vyspala?" spýtal sa Happy. Iba zo slušnosti lebo ho to aj tak nezaujímalo.
,,Ach fajn... A ty?"
,,Dobre. Môžeme ísť?" pravdepodobne to už chcel mať za sebou.
,,Jasné," nasadila som falošný úsmev.
Nepamätala som si ako dlho trvala cesta do školy a tak som sa každú chvíľu vypytovala či už sme tam.
,,Kedy už tam budemeeee," asi po 50 krát padla tá istá otázka na stranu Happyho a on mi asi po 50 krát odpovedal tou istou odpoveďou.
,,Morgan už som ti povedal, že keď tam budeme poviem ti to," už bol mrzutý ako nie že by niekedy Happy nebol... Ale teraz bol viac. Asi po 3 minútach povedal tú božskú vetu
,,Vystupovať sme tu!" vďaka Happy.
Fajn stála som pred budovou našej školy. Ach jaj Loki s Friggou to nedomysleli ja si vôbec nepamätám čo sme preberali veď to bolo pred piatimi rokmi. Čo budem robiť.
,,Morgan!" od schodov na mňa mával chlapec toho si pamätám. Oliver. Môj najlepší kamarát. Manžel. Ja to radšej vysvetlím: Keď sme boli v škôlke "vzali sme sa" no bola to taká "svadba" že nič ako keby sa nestala. Ale obručky máme. No nie su to tie pôvodné lebo od škôlky nám prsty narástli ale dohodli sme sa že vždy keď nám budú malé tak si kúpine nové a sľúbili sme si vernosť akože nikto nebude chodiť s nikým, ale keď sa na to pozerám takto spätne bola to blbosť. Od našich deviatich to Oliver porušil....Prestala som to počíať keď to spravil 11 krát.
,,Oliver!" zakričala som mu naspäť a zamávala na neho. Šiel mi naproti.
,,Ahoj..učila si na na test?" moment toto nie nieeee nie nieeee test nieee.
"TEST?! ČO?! " bola som zúfalá.
,,Morgan je oznámený týždeň dopredu...chceš mi povedať že TY si sa neučila?"
,,Učila určite... Len si to nepamätám... Bolo to dávno," prekecla som sa
,,Ako dávno? Myslím že nechápem," och joj.
,,To nerieš. Z čoho je ten test?" chcela som to zakecať.
,,Z angliny," odpovedal úplne v pohode ako keby som vôbec nepovedala nič zvláštne.
,,Učil si sa?" viem aká odpoveď bude následovať.
,,Ja? Čosi...Ale podľa mňa sa Lívia učila," och tá určite. Moja záchrana. Nemyslím to obrazne ona sa naozaj učí.
,,Hej vy dvaja ponáhľajte sa už len päť minút do zvonenia!" kričala na nás Lívia od dverí našej triedy.
Zdravím. Prosím vás aby ste mi napísali do komentu ako často a v aký deň by som mala vydávať kapitoly. Lebo v sobotu na to stále zabudnem. Dúfam že sa vám dnešná kapitola páčila. Možete mi nechať vote alebo koment a majte sa krásneee 😘😘
