"TY ja mám strach. "
" Neboj všetko bude dobré okej? " pozrel mi hlboko do očí a pokúšal sa ma ukľudniť. Zreničky sa mu však chveli, sám tomu neveril." Chceš ísť do triedy teraz alebo počkáme na učiteľku? "prehovoril po chvíľke ticha. Na znak toho, že tam nechcem ísť som len záporné pokrútila hlavou.
" Dobre počkám tu teda s tebou a zariadim aby ťa posadila ku mne. Môže byť? " prikývla som a Taeyongieho objala. Je pre mňa obrovskou podporou.
Vykĺzla som mu z objatia a spozorovala nízku ženu, asi päťdesiatníčku v elegantnom kostýme a ulízaným drdolom na hlave.
" Dobré ráno pani Kim" uklonil sa Taeyong a potiahnutim za rukáv mi dal jasne najavo, že sa mám myšlienkami vrátiť späť na zem a urobiť to isté.
"Dobré ráno pani Kim" pozdravila som v úklone.
"Dobré dobré poďte dovnútra " pozrela na mňa znechuteným pohľadom a zavrela za nami dvere. Taeyong išiel smerom k lavici a ja ako jeho tien v závese sa ním.
" Vás som neposlala si sadnúť slečna Hyung! " prehovorila na mňa profesorka a mne by ste sa v tej chvíli krvi nedorezali.
Všetky pohľady viseli na mne vrátane Taeyongovho v ktorom bolo vidieť, že znervóznel.Otočila som sa teda tvárou k tabuli a vrátila sa dopredu.
" Ospravedlňujem sa" stála som v úklone a čakala čo mi stará profesorka povie. Takýmto tempom do týždňa prídem o kríže.
"V poriadku... Takže trieda toto je vaša nová spolužiačka.... Slečna Lea je z Európy a myslím, že viac by nám mohla o sebe povedať ona, jazyk si snáď neprehltla" znovu prehovorila nepríjemným škrekľavým hlasom.
Prehltla som hrču v hrdle a dúfala, že to ozaj nebol môj jazyk, keďže mi od stresu niak tak stuhol a vysloviť čo len jedno slovo bolo pre mňa neskutočne namáhavé.
"Volám sa Hyung Lea ale väčšina ma aj tak volá Lee. Mama s otcom mi umreli a teraz žijem s nevlastným otcom a bratom. A ako už zmienila pani profesorka pochádzam z Európy . Korejčinu som sa začala učiť až na strednej takže sa môže stať že popletiem niake tie slovíčka ale rozumieť rozumiem bez problémov. A to by bolo zatiaľ asi všetko " šepla som poslednú vetu a chcela si ísť sadnúť. Tie uprené pohľady nových spolužiakov boli veľmi stresujúce. Tu som však zablúdila pohľadom do poslednej lavici v rade pred katedrou a všimla si slniečko Taeyongieho, ktorý mi palcom hore naznačoval, že som si viedla dobre.
"Ďakujeme, raz nám na geografii viac porozprávaš o Európe, môžeš si ísť sadnúť. Po vyučovacej jednotke si pôjdeš prevziať učebnice" prikývla som a obzrela po triede. Namierila som si to k TYovej lavici, kde som sa posadila a s úľavou si oprela hlavu o TYove rameno.
Priebeh hodiny ma absolutne nezaujímal, ani neviem aký predmet bol. Skúmala som svojich nových spolužiakov a perom si klepkala po zošite.
Chalani vyzerali zaujímavo, každého som si dobre prezrala a usúdila, že najväčšia výhra bol aj tak Taeyong i keď musím uznať, že ani oni neboli na zahodenie.
Cez prestávky sa mi veľa pozornosti našťastie neušlo, sedela som na svojom mieste a rozprávala sa s TYom.
"TY počkáš tu prosím chvíľu musím ísť na Wécko" on len prikývol, postavila som sa z miesta a kráčala uličkou medzi lavicami.
"Jaska Sehun spoľahni sa... " povedal jeden zo spolužiakov sediaci v strednom rade, prudko sa z miesta postavil do uličky a celou silou do mňa nechtene drgol. Mňa len zakolísalo neudržala som rovnováhu a posadilo ma na stoličku v mojom rade.
YOU ARE READING
STOP *hurting me* please
Fanfiction🌘 Čepieľka brázdi po jej ruke a hľadá ďalšie nedotknuté miesta, ktoré mení na červené more 🌒 ⚠ VAROVANIE Tento príbeh by nemali čítať osôbky mladšie ako 15 rokov a osôbky so slabším žalúdkom.... Príbeh môže (nemusí) obsahovať násilie, sexuálne sc...