STOP *hurting me* please

*15*

"TY ja mám strach. "
" Neboj všetko bude dobré okej? " pozrel mi hlboko do očí a pokúšal sa ma ukľudniť. Zreničky sa mu však chveli, sám tomu neveril.

" Chceš ísť do triedy teraz alebo počkáme na učiteľku? "prehovoril po chvíľke ticha. Na znak toho, že tam nechcem ísť som len záporné pokrútila hlavou.

" Dobre počkám tu teda s tebou a zariadim aby ťa posadila ku mne. Môže byť? " prikývla som a Taeyongieho objala. Je pre mňa obrovskou podporou.

Vykĺzla som mu z objatia a spozorovala nízku ženu, asi päťdesiatníčku v elegantnom kostýme a ulízaným drdolom na hlave.

" Dobré ráno pani Kim" uklonil sa Taeyong a potiahnutim za rukáv mi dal jasne najavo, že sa mám myšlienkami vrátiť späť na zem a urobiť to isté.

"Dobré ráno pani Kim" pozdravila som v úklone.

"Dobré dobré poďte dovnútra " pozrela na mňa znechuteným pohľadom a zavrela za nami dvere. Taeyong išiel smerom k lavici a ja ako jeho tien v závese sa ním.

" Vás som neposlala si sadnúť slečna Hyung! " prehovorila na mňa profesorka a mne by ste sa v tej chvíli krvi nedorezali.
Všetky pohľady viseli na mne vrátane Taeyongovho v ktorom bolo vidieť, že znervóznel.

Otočila som sa teda tvárou k tabuli a vrátila sa dopredu.

" Ospravedlňujem sa" stála som v úklone a čakala čo mi stará profesorka povie. Takýmto tempom do týždňa prídem o kríže.

"V poriadku... Takže trieda toto je vaša nová spolužiačka.... Slečna Lea je z Európy a myslím, že viac by nám mohla o sebe povedať ona, jazyk si snáď neprehltla" znovu prehovorila nepríjemným škrekľavým hlasom.

Prehltla som hrču v hrdle a dúfala, že to ozaj nebol môj jazyk, keďže mi od stresu niak tak stuhol a vysloviť čo len jedno slovo bolo pre mňa neskutočne namáhavé.

"Volám sa Hyung Lea ale väčšina ma aj tak volá Lee. Mama s otcom mi umreli a teraz žijem s nevlastným otcom a bratom. A ako už zmienila pani profesorka pochádzam z Európy . Korejčinu som sa začala učiť až na strednej takže sa môže stať že popletiem niake tie slovíčka ale rozumieť rozumiem bez problémov. A to by bolo zatiaľ asi všetko " šepla som poslednú vetu a chcela si ísť sadnúť. Tie uprené pohľady nových spolužiakov boli veľmi stresujúce. Tu som však zablúdila pohľadom do poslednej lavici v rade pred katedrou a všimla si slniečko Taeyongieho, ktorý mi palcom hore naznačoval, že som si viedla dobre.

"Ďakujeme, raz nám na geografii viac porozprávaš o Európe, môžeš si ísť sadnúť. Po vyučovacej jednotke si pôjdeš prevziať učebnice" prikývla som a obzrela po triede. Namierila som si to k TYovej lavici, kde som sa posadila a s úľavou si oprela hlavu o TYove rameno.

Priebeh hodiny ma absolutne nezaujímal, ani neviem aký predmet bol.  Skúmala som svojich nových spolužiakov a perom si klepkala po zošite.

Chalani vyzerali zaujímavo, každého som si dobre prezrala a usúdila, že najväčšia výhra bol aj tak Taeyong i keď musím uznať, že ani oni neboli na zahodenie.

Cez prestávky sa mi veľa pozornosti našťastie neušlo, sedela som na svojom mieste a rozprávala sa s TYom.

"TY počkáš tu prosím chvíľu musím ísť na Wécko" on len prikývol, postavila som sa z miesta a kráčala uličkou medzi lavicami.

"Jaska Sehun spoľahni sa... " povedal jeden zo spolužiakov sediaci v strednom rade, prudko sa z miesta postavil do uličky a celou silou do mňa nechtene drgol. Mňa len zakolísalo neudržala som rovnováhu a posadilo ma na stoličku v mojom rade.