Captain of the football team (SK/CZ Louis Tomlinson)

Part 1

Milý denníček,

Dnes sa stalo niečo naozaj zvláštne. Neviem či sa mám tešiť alebo sa báť. V každom prípade sa budem ale poriadne hanbiť, keď ho znova uvidím.  Jeho pery boli veľmi blízko tých mojich. Prisahám, že som cítila jeho horký dych na mojej tvári. Bol tak blízko. Chcel ma pobozkať a ja som ako zbabelec ušla. Prvýkrát v živote som mala pocit, že mu na mne záleží. Vždy som sa bála naňho len pozrieť, naviazať s ním akýkoľvek kontakt a teraz mu musím čeliť. Pohľad do jeho čisto modrých očí ma dokázal vždy vyviesť z miery. Neviem čo sa to so mnou deje, ale bojím sa, že som sa zmenila. Existuje niečo čo by ma urobilo plne šťastnou? Je to on, ktorý vo mne dokázal zlomiť moju starú povahu a prebúdza ma k životu? Nikdy som sa nesprávala tak nezodpovedne ako v posledných dňoch. Všetko v mojom živote nabralo iný smer. Ako by som sa ja, obyčajná študentka s výborným prospechom mohla páčiť arogantnému frajerovi, ktorý očaruje svojím charizmom a krásou, každé dievča z našej školy? Robí si zo mňa stranu? Snaží sa na mňa namotať len preto, aby si mohol zo mňa vystreliť a urobiť mi hanbu a potupu pred celou školou? Bola by som veľmi rada, keby jeho činy boli čisté ale mám strach, že je to všetko len pretvárka.

Tomlinson by si nikdy nezačal s nikým ako som ja!

O niekoľko týždňov pred tým:

Každodenný ranný rituál:

7:00 zvonenie budíka.

7:10 ranná hygiena.

7:20-7:30 raňajky.

7:35 stretnutie s vysmiatym chlapcom s ulízanými vlasmi a veľkými okuliarmi na očiach.

Prešla som si posledné stránky poznámok z biológie a všetky veci zabalila do tašky. Rukou som si prehrabla moje dlhé hnedé vlasy a povzdychla si. Opäť sa všetko opakuje tak isto. Každé ráno ten istý stereotyp, ktorý ma už vážne nebaví. Každý deň musím stávať s pocitom, že ma v škole nič dobré nečaká. Otravní spolužiaci, ktorý si budú zo mňa a môjho najlepšieho kamaráta robiť sradnu. Milujem školu a vzdelávanie nadovšetko.

Zisťovať si nové informácie, spoznávať nove objavy prírody a zaoberať sa domnienkami nad existenciou iných slnečných sústav vo vesmíre. Každým krokom, prečítam riadku z odbornej knihy a dňom si pomaly splňujem sen stať sa doktorkou. Vždy som kládla na samú seba veľké nároky a tak to vždy aj ostane. Ani otravní spolužiaci, škola, ktorú neznášam mi v tom nezabraní. V poslednom čase to všetko však na mňa začína doliehať. Vždy mi však dokáže pomôcť vysmiata tvár môjho najlepšieho kamaráta.

Zbehla som po schodoch dole, kde ma moja mama obdarila bozkom. Ďalšia z osôb, ktorá ma podporuje. Vždy vravievala, že mám nadanie a najväčšie predpoklady stať sa lekárkou. Jej prehnaný optimizmus ma tiež niekedy dokázal naštvať, no vždy som jej bola vďačná za to ako sa o mňa stará a podporuje.

Vyšla som do chladného počasie nášho mesta a rýchlymi krokmi smerovala ku autobusovej zástavke. Svoju bundu som si zapla až po krk a tašku popravila na ramene. Ledva som dobehla ku autobusu, ktorý mal už otvorené dvere, do ktorých sa tlačila veľká kopa študentov. Počkala som radšej, kým každý nastúpi a až potom vošla do preplneného autobusu. Dnes to vyzeralo na to, že si nebudem mať kam sadnúť a celú cestu budem musieť prestáť. Z môjho veľkého omylu ma zachránila vystretá ruka mávajúca mojím smerom. Marcel!

Jemne som sa pousmiala a prešla uličkou ku miestu, ktoré mi ako gentleman strážil.

„Ahoj,“ pozdravila som ho, tašku položila na kolená a oprela som sa o operadlo.