Captain of the football team (SK/CZ Louis Tomlinson)

Part 15

Harryho Pohľad:

Snažil som sa čo najrýchlejšie dostať ku Ellie. Cestou som sa snažil vymyslieť nejakú zámienku na to, aby som s ňou mohol viesť normálny rozhovor. Inak by sa so mnou asi nerozprávala po tom, čo som predviedol v sobotu. Videl som ju stáť na chodbe vedľa Marcela, ktorý jej niečo náruživo vysvetľoval. Prevrátil som nad ním očami a vybral som sa za nimi.

„Ahojte,“ pozdravil som ich a usmial som sa. Marcel sa na mňa škaredo pozrel a Ellie sa usmiala.

„Ahoj,“ odzdravila ma a rukou si napravila pár pramienkov vlasov. „Čo potrebuješ Harry? Sobotňajší výstup večer ti nestačil?“ ironicky sa ma spýtala a uškrnula sa.

„Aký sobotný večer?“ spýtal sa Marcel.

„Nestaraj sa!“ odvrkol som a upriamil svoju pozornosť opäť na Ellie, ktorá ma pozorovala zo zdvihnutým obočím. Pokrútil som hlavou a  znova som sa snažil nahodiť očarujúci úsmev.

„V sobotu som chcel byť nápomocný!“ povedal som jej a vyceril na ňu rad mojich bielych zubov.

„Rovnako ako Louis, však?“ povedala a uškrnula sa.

„Louis?“ zarazil sa Marcel, „Ako Louis Tomlinson?“

„Povedal som ti, aby si sa nestaral!“ zakričal som na Marcela, ktorý okamžite stíchol a snažil sa od nás aj trochu vzdialiť.

„Nekrič na neho, Harry!“ zastala si o Ellie a pohoršene nado mnou pokrútila hlavou, „Mali by sme sa dohodnúť na tom, ako bude pokračovať naša spolupráca na našom projekte. Ja na rozdiel od teba chcem mať dobrú známku! Nechcem skončiť ako Marcel, ktorému Louis absolútne nepomáha!“

„Mohli by sme sa stretnúť dnes po škole,“ navrhol som a opäť som sa pousmial. Snažil som sa ignorovať jej poznámky o Louisovi ako sa nesnaží Marcelovi pomôcť. Nebudem sa starať do niečoho čo so mnou nemá nič spoločné. A úprimne mi bolo jedno, že Marcel bude robiť svôj projekt sám. Je mi jasné, že Louis nemá v pláne mu pomôcť a Marcel to sám určite zvládne. Veď je to Marcel.

„Nemáš tréning alebo tak niečo? Pretože, nestojím o to, aby mi Louis znova nadával,“ Nadvihla jedno obočie a spýtavo sa na mňa pozrela.

„Dnes tréning vážne nemáme! Na štadióne prebieha nejaký konkurz na roztlieskavačky,“ mávol som rukou. Ellie začala prikyvovať no jej výraz sa zmenil na vážne zmetený. „Čo sa deje?“ spýtal som sa.

„Dnes je pondelok, však?“ zmetene sa spýtala a ja som len nemo prikývol. „A tridsiateho?“ opäť sa spýtal a chytila sa za hlavu.

„Ellie čo sa deje?“ spýtal sa jej Marcel, ktorý stál stále pri nás a starostlivo sa dotkol jej ramena. Ja som na neho zagánil, pretože som to mal byť ja, ktorý sa jej to mal spýtať a ja som sa mal starať do jej problémov a pomôcť jej s tým.

„Na ten konkurz roztlieskavačiek. Musím tam ísť!“ povedala a povzdychla si. „Pomáham s tým Perrie a Ashley.“

„Ty? Prečo zrovna ty?“ spýtal som sa a zamračil som sa. „Nikdy som ťa z roztlieskavačkami nevidel,“

„Vážne Harry? To je pekné, že si všímaš,“ ironicky povedala. „Ale nie. Musím tam ísť, pretože vybrali zrovna mňa aj keď nechápem poriadne prečo. Tá Louisova namyslená pipenka si chce asi niečo dokázať,“ mykla plecami a pousmiala sa. „Na projekt sa budeme učiť radšej zajtra, dobe?“

„Fajn,“ neutrálne som prikývol a pomaly sa otáčal na odchod. Ellie sa na mňa ešte ospravedlňujúco pousmiala  a otočila sa tiež na odchod v spoločnosti Marcela. Nikdy som na Marcela nežiarlil ale teraz som mal veľkú potrebu žiarliť. Mal šťastie, že môže tráviť oveľa času s Ellie ako ja. Neuveriteľne ma žralo svedomie z toho ako som si pred nedávnom robil z nej srandu. Bolo to pre mňa potešenie urážať a nadávať hlavne Marcelovi. A ona bola s ním a tak ani nemala inú možnosť. Musela to znášať spolu s ním. Teraz by som na ňu nedal dopustiť. Ani neviem, kedy nastal ten zlom a ja som sa do nej chciať-nechciať zabuchol.