„Si v poriadku Marcel?“ spýtala som sa ho a zacítila za sebou pohyb. Trhla som hlavou a uvidela som za sebou Liama, ktorý sa nado mnou skláňal.
„Nevyzerá, že by bol schopný pohybu,“ skonštatoval a zapozeral sa na Marcela lepšie. Skrčila som čelo a opäť som moju pozornosť venovala Marcelovi a jeho krvavému nosu. Z vrecka nohavíc som si vytiahla čistú vreckovku a opatrne som mu ju priložila k nosu. Marcel sykol bolesťou ale nenamietal čomu som bola naozaj rada, pretože on ma vždycky nejaké pripomienky.
„Kto do teba kopol tú loptu?“ spýtala som sa ho a jednou rukou som ho pohladila po jeho dlani. Marcel len pokrútil hlavou a podoprel sa lakťom aby si mohol sadnúť.
„Bola to nešťastná náhoda. Harry práve prihrával a ja som si tu loptu nevšimol. Bola to moja chyba. Môžem si za to sám,“ povedal a a pravou rukou začal hľadať okuliare, ktoré ležali asi meter za ním na zelenej tráve. Pousmiala som sa nad jeho dezorientáciu a okuliare som mu do rúk podala.
„Takže to bol Harry!“ naštvane som vydýchla a pozrela na Liama, ktorý sa tiež netváril zrovna najpríjemnejšie.
„Povedal som, že si za to môžem sám!“ frustrovane povedal a povzdychol si. Bola stále otrasený, dezorientovaný a poriadne vyvedený z mieri. Moc mu k vnútornému pokoju nepomáhalo ani to, že Liamove ramená boli položené na mojich ramenách. Začudovane nás prepaľoval pohľadom, no teraz môj a Liamov vzťah nebol podstatný.
„Ako ťa niekto môže kopnúť do tváre len tak náhodou Marcel?“ skríkla som na neho. „Môžeš mi to vysvetliť?“
„Ellie, prosím nerieš to. Ja budem v poriadku a Harryho prosím neobviňuj. To ja som tá lama a Harry to nespravil schválne!“
„Nemusíš obviňovať sám seba Marcel,“ povedal Liam, obišiel ma a sadol si ku nám na trávu, „hrám futbal už od malička a ver mi, že takto do niekoho kopnúť sa nedá len tak. Musel to mať dobre naplánovaná!“ povedala súcitne sa usmial. Marcel sa na neho vystrašene a nechápavo pozeral a potom svoj pohľad upriamil na mňa.
„Kto je to to?“ spýtal sa a hlavou jemne naznačil Liamovým smerom.
„Som Liam,“ povedal za mňa Liam a vystrel k Marcelovi ruku. „Teší ma, Marcel,“ milo sa usmial a čakal na Marcelovu reakciu. Tomu moc do zoznamovane nebolo. Stále sa na neho pochybovačne pozeral a prezeral si ho od hlavy po päty. Typický Marcel.
Keď sa mu niekto nepozdáva, alebo sa mu nepáči niekto, ktoré je v mojej spoločnosti, snaží sa ho vyhnať jeho pohľadom. A tým pohľadom myslím pokrčené čelo, bríle držiace na konci jeho nosu a našpúlené pery. Myslí si, že to vyzerá hrozivo. Naopak. Vyzerá to strašne smiešne.
„Myslíš, že sa môžeš posadiť?“ spýtala som sa ho a podala mu ruku. Marcel mi ju s radosťou podal a druhou rukou sa podoprel o trávu a opatrne sa začal zdvíhať. Keď už bol skoro na nohách, mala som pocit, že to zvládne no v momente, keď som pustila jeho ruku, jeho telo sa zaklonilo dozadu.
„Ououuuu, bacha!“ zakričal Liam a ledva zachytil Harryho za chrbát, aby sa znovu nezložil na zem. Marcel sa chytil za svoju hlavu a opäť sa na nás obidvoch vystrašene pozrel. Vyzeral vystrašene ako malé dieťa, ktorému mali po prvýkrát brať krv.
„Trochu ma bolí hlava.“
„Nepôjdeme ku školskému doktorovi?“ spýtala som sa a on pokrútil hlavou. „Určite Marcel? Nechcem, aby si niekde skolaboval na ceste domov. Pôjde ťa iba vyšetriť to bude všetko!“
YOU ARE READING
Captain of the football team (SK/CZ Louis Tomlinson)
FanfictionMedzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká hranica. V prípade lásky k futbalu a láske ku milujúcemu dievčaťu je hranica ešte tenšia.
