Captain of the football team (SK/CZ Louis Tomlinson)

Part 17

Kráčali sme vedľa seba v tichosti po dlhom chodníku popri škole, ktorý viedol až ku parku, kde som mal zaparkované auto. Ellie celú tu dobu neprehovorila a bal som sa, že to takto bude pokračovať aj v aute. Kútikom oka som ju pozoroval. Neurčito sa pozerala pred seba a v ruke držala malú tašku do školy, ktorú si po chvíli prehodila cez rameno. Povzdychla si a rukou si napravila pár pramienkov vlasov, ktoré jej padali do čela.

„To je dnes ale teplo, však?“ spýtal som sa jej a v momente ako to vyšlo z mojich úst, som si mal chuť otrieskať hlavú a neďaleký múr. Ellie sa na mňa nechápavo pozrela a bez slova prikývla. Ja som sa na ňu priblblo usmial a vzápätí odvrátil pohľad. Panebože, to som sa mal na čo opýtať. Nič rozumnejšie ma nenapadlo? Prevrátil som sám nad sebou očami a pokrútil. Ellie si toho zjavne všimla, pretože sa na mňa uškŕňala.

„Nečakala by som, že zrovna ty by si začal konverzáciu o počasí,“ povedala a zasmiala sa. Ja som sa iba pousmial a cítil som ako sa mi do líc dostáva červeň. Do riti Tomlinson! Veď ty sa nikdy nečervenáš!

Bol som šťastný, keď sme konečne prišli k môjmu autu. Naša viac než trápna chôdza zo školy dopadla horšie ako som si myslel. Snažila som sa zabudnúť, na to čo som zo seba vypotil a snažil som sa zahrať na gentlemana tým, že som Ellie otvoril dvere na mieste spolujazdca. Nesmelo sa na mňa usmiala a poďakovala mi. Obišiel som auto, otvoril som si dvere odzadu aby som si tam mohol nechať svoju tašku. Vyzliekol som si svoju futbalovú mikinu a nechal som ju položené na zadnom sedadle. Posadil som sa za volant a pohľadom skontroloval Ellie, ktorý si práve dávala pás. Moje oči ju neustále prepaľovali pohľadom. Môj rozum mi hovoril aby som prestal ale moje podvedomie to zamietalo túto možnosť.

Ellie sa na mňa s úsmevom otočila, no keď si všimla ako ju sledujem, úsmev z tváre jej zmizol. „Čo sa deje?“ spýtala sa a položila si ruky na kolená. Sledoval som každý jej pohyb. Videl som ako jej oči blúdia po mojej tvári čakajúc na odpoveď a všimol som si ako si nervózne žmolila svoje prsty.

„Ale nič,“ povedal som a konečne sa zahľadel pred seba. „Môžeme?“ spýtal som sa a opäť na ňu pozrel. Ona len nervózne prikývla a ja som vyrazil vpred.

Cesta prebiehala potichu. Jediné čo bolo počuť, bol jej tichý dych a moje klepanie prstami o volant. V Doncasteri nebýva veľa áut, ale cesta ku jej domu videla práve cez križovatky, ktoré bývali večne plné. Bol som rád, že moje auto bolo na tom tak dobre, že som dokázal plynule brzdiť a plynule pridávať plyn. Toto bolo moja tajná zbraň pre dievčatá. Každá sa chcela odviesť v mojom aute pretože bolo nové, športové a pekné. Na ňu to zrejme ani neplatilo, pretože svoju pozornosť neustále venovala výhľadu cez okno a mne sa absolútne nevenovala. Väčšinou to tak nebýva.

„Pustím rádio?“ spýtal som sa jaj a ona sa konečne odtrhla od okienka.

„Fajn,“ prikývla. Moje prsty zablúdili k ovládaniu rádia. Zapol som rádio a autom sa začali ozývať prvé tóny pesničky od The Fray. Do riti!

 

„Ty počúvaš The Fray?“ spýtala sa ma otázku, na ktorú som nechcel odpovedať. Pevne som stisol pery a ešte väčšou silou zovrel volant.

„Prečo sa pýtaš?“

„Ehm, nemyslela som si, že chalani ako ty počúvajú túto skupinu. Príde mi úplne iná ako tvoj štýl.“

„A ty vieš aký mám ja štýl?“ nadvihol som obočie a venoval jej krátky pohľad. Ellie si povzdychla a opäť si rukou prehrabla vlasy.

„Nechcela som ťa uraziť. Len som si myslela, že vy počúvate tvrdšiu hudbu ako je táto. Napríklad rap alebo niečo také...“ vysvetlila a opäť sa zapýrila. Ja som sa potichu a krátko zasmial a usmial som sa na ňu.