Captain of the football team (SK/CZ Louis Tomlinson)

Part 3

Tribúna na futbalovom ihrisku bola prázdna. Na trávniku práve prebiehal tréning roztlieskavačiek a futbalový tréning najstarších hráčov. Sadla som si na najvyššiu lavičku tribúny a poobzerala sa okolo seba. Vonku bolo naozaj krásne, svietilo slnko, nefúkal skoro žiaden vietor. Perfektný čas zaoberať s mojimi myšlienkami, ktorých bolo naozaj dosť.

Moje plány sa vážne nevyvíjajú tak ako som predpokladala. Mala som na projekte pracovať spolu s Marcelom a mala do byť dokonalá práca, ktorá by každému z nás pomohla. Mohla som mať celý rok pokoj, nemusela by som byť v takom strese ale teraz, keď mám na tom pracovať s Harrym nebola som si až tak istá. Harry nebol z tých, ktorý by škole venoval veľa pozornosti a jeho prospech nebol jeden z tých najlepších. Na druhej strane som ho ale stále mala rada. Nikdy mi moc neublížil na rozdiel od Tomlinsona, jeho najlepšieho kamaráta.

Môj pohľad padol práve na neho, ktorý postával na ihrisku a rozprával niečo svojím spoluhráčom. Nevyzeral veľmi pokojne. Louis je kapitánom futbalového tímu a takýmito pohľadmi svojich spoluhráčov obdarováva každý deň. Akoby si myslel, že on je niečo viac. Počkať, on si to vlastne myslí. Takých ľudí ako sú on, som nikdy nepochopila a ani som sa o to nesnažilo. Jeho ego bolo tak veľké, že moje a zároveň Marcelovo by sa mu nikdy nevyrovnalo. Moje myšlienky boli ale vyrušené náhlim pohybov predo mnou a osobou, ktorá mi zavadzala na výhľad na Tomlinsona.

„Ahoj“ pozdravil ma ten čo vedľa stál a nemohol to byť nikto iný ako Harry. Začudovane som na neho pozrela a on sa milo usmial.

„Čo tu sedíš tak sama? Môžem si prisadnúť?“ spýtal sa ma rukou ukázal na voľné miesto vedľa mňa. Nemo a nepatrne som prikývla a on na nič nečakal a sadol si vedľa mňa.

„Mám voľnú hodinu, tak som sem prišla premýšľať“ odpovedala som mu ešte na prvú nezodpovedanú otázku a pozrela mu do tvaré, ktorú stále zdobil úsmev.

„Prišla si rozmýšľať o tom, ako bude vyzerať náš ročníkový projekt!“ skonštatoval.

„Záleží mi na tom.“

„Ja viem,“ prikývol. „Musím sa priznať, že som zostal dosť zaskočený tým, že ma profesorka pridelila zrovna k tebe“ uchechtal sa ale vzápätí dosť zvážnel. Zapozeral sa pred seba na svojich spoluhráčov a povzdychol si.

„Louis nie je z toho tiež moc nadšený!“ povedal.

„Ani Marcel nie. Na tento projekt sa pripravoval už niekoľko týždňov pred tým a teraz mu Tomlinson narušil všetky plány!“ nepríjemne som zavrčala a pokrútila hlavou.

„O Marcela sa nestarám!“ ľahostajne mávol rukou a rukou si napravil svoje kučery, ktoré mu padali do čela. Škaredo som sa na neho zamračila a znovu pokrútila hlavou. Ako som si mohla myslieť, že Harry sa správa zle k svojmu bratovi len v prítomnosti svojich kamarátov. Nezaujíma sa o neho aj keď je sám a je mu jedno, že mu na tom záleží. Je rovnaký ako všetci jeho kamaráti. Arogantný, namyslený a je mu úplne jedno ako sa kto okolo neho cíti. Hlavne, že je spokojný on.

Harry si zrejme všimol môjho zmeneného postoja k nemu a aj jemu sa na tvári pomaly výraz menil.

„Takže kedy by sme začali na tom pracovať?“ milo sa ma spýtal a znovu sa na mňa usmial.

„Ako ti môže byť Marcel taký ľahostajný? Je to tvoj brat preboha!“ odvrkla som a postavila sa z miesta. Harry na mňa prekvapene hľadel a postavil sa ku mne tiež.

„Nie je mi ľahostajný...“ povedal, „ja proste ale nemám čas sa zaoberať tým, čo Marcela trápi. Je to len obyčajný šprt, ktorému záleží na svojich známkach. Veď sa na neho pozri. Vyzerá ako keby vyšiel práve z časovej bubliny. Oblieka sa ako za čias vojny a ja sa s ním v škole baviť nebudem.“