Captain of the football team (SK/CZ Louis Tomlinson)

Part 2

Ťažké knihy, ktoré som mala uložené v mojej skrinke som si vložila do rúk a pribuchla ju a zobrala všetky potrené veci. Marcel, ktorý stál stále vedľa mňa bol ešte stále znepokojený správaním jeho jediného brata a jeho partie. Pozoroval ma jeho zelenými očami a nervózne si hrýzol spodnú peru. Zatiaľ čo som si ja popravovala moju bielu blúzku, Marcel si poklepkával nohou.

„Môžeme ísť...“ povedala som mu a zobrala si od neho zápisník, ktorý mi držal. Položila som si ho na knihy v mojich rukách.

„Ako môže byť niekto taký zlý?“ spýtal sa ma.

„Netráp sa tým, Marcel,“ pousmial som sa na neho.

„Som zvyknutý, že mne robia zo života peklo ale čo ty? Nemá ťa prečo ponižovať“ pokrútil hlavou. „Je to všetko moja vina!“

Vedela som, že sa trápi tým, že ubližujú a ponižujú aj mňa. V svojej podstate ma pravdu. Terčom výsmechu na tejto škole bol vždy Marcel. Tým, že ja som jediná jeho kamarátka odsudzujú aj mňa. Aj keď nemajú prečo. Marcel je obyčajný študent na tejto škole, rovnako ako ja a všetci ostatný.

Chytila som ho pod pazuchu a prechádzala spolu s ním po chodbe až ku učebne biológie. Nedalo  sa nevšimnúť si pár výsmeškov zo strany našich spolužiakov na Marcela. Opäť sa mu na tvári objavil smutný výraz. Bolo mi ho veľmi ľúto. Snažila som sa ho nejako podržať, no zmohla som sa len na pevnejšie zovretie jeho paže. Všetko v tomto živote je tak nespravodlivé.

Niekto kto je milý, slušný s anjelským správaním je ponižovaný a ten, ktorý sa správa arogantne, povýšenecky je najväčším frajerom na škole.

Vchádzali sme do našej učebne, kde nás čakali laboratórne úlohy z biológie. Dnes profesorka Johansovná vyberá dvojice na ročníkový projekt z biologických cvičení a ja pevne dúfam, že ma pridelí k Marcelovi. Učebňu lemovali široké stoly, ktoré boli poukladané do veľkého kruhu. Každý mal tak možnosť na každého vidieť a komunikovať. S Marcelom som si sadla ku stolu pri našej profesorke a vyložili sme si knihy na lavicu. Boli sme ako zohratá dvojica. Všetko sme robili rovnako, mali sme rovnaké zvyky a rovnaký systém. Pousmiala som sa na neho a podložila si hlavu rukou.

Hodina sa pomaly začínala, väčšina ľudí už bolo v triede. Čakalo sa len na 4 študentov, na ktorých bral každý ohľad. Samozrejme, že ku futbalistom školského družstva sa milo správali aj učiteľky. Školský tým bol najväčšou nádejou pre našu školu. Očakávajú sa od nich dobré výsledky a preto si môžu robiť čo chcú. Majú zlepšené známky, môžu si chodiť na hodiny neskôr a na domáce úlohu moju oveľa viac času.

Sledovala som, ako s arogantnými úsmevmi na tvári vchádzajú do triedy a sadajú si do lavíc. Tomlinson ako ich veľký šéf, si sadol ako prvý a okolo neho sa zoskupili všetci ostatní. Všimla som si ich výsmešné pohľady na Marcela a neskôr aj na mňa. Uhla som radšej pohľadom a sklonila hlavu k mojím knižkách. Zdalo sa mi, ako keby v učebni začalo byť čoraz viac teplo a dusno.

Upokoj sa Eliie!

 

„Takže decká! Ako všetci viete, čakajú vás ťažké ročníkové skúšky. Táto skúška tvorí štvrtinu vašej známky na konci roka a pripisujú sa vám za to body aj do hodnotenia pre vysoké školy!“ prehovorila, profesorka čím si získala pozornosť celej triedy.

Teda väčšinu. Futbalový tým opäť musel byť výnimkou. Profesorka tomu nevenovala veľa pozornosti a pokračovala vo svojom výklade. „Ako to už býva zvykom, vaše práce budete prezentovať pred celou triedou. Tento rok je oproti ostatným výnimočný, keďže tento rok budete na práci robiť dvaja. Čas máte dva týždne!“ povedala prísnym hlasom. „Toto platí aj pre pánov futbalistov!“ ukázala na nich a prstom si napravila svoje hnedé okuliare. Nikto si nemohol nevšimnúť prekvapivé výrazy na ich tvárach. Myslia si o o sebe, že sú niečo viac.