The tale of Isrundil

Kapitola 4.

Norina a Bendricka zobudili kvapky dažďu. Spadlo ich len zopár ale podľa mrakov to vyzeralo na celodenný dážď. Obom boleli nohy po včerajšku lebo neboli zvyknutí na také tempo, obzvlášť Norin. S menšou námahou si poskladali veci a vyrazili. Na chvíľku vyšlo slnko. Veci ktoré neboli až tak mokré sa rýchlo vysušili a mokrejšie veci aspoň boli menej mokré. Kone ani za svet nechceli nacválať takže len klusali, miestami kde bolo väčšie blato krokovali.

Norin- Strýko? Včerasi hovoril že buď ty alebo môj otec sa vráti do Salogelu a premôže Arena. Keď to mal byť jeden z vás, načo tam idem ja? Veď nie som môj otec.

Bendrick si hlasno zívol a odpovedal - Nie, to nie si. Ale predsa len, nie som už najmladší tak potrebujem niekoho kto by ma sprevádzal a aj tak, čo by som robil kebyže aj ty padneš? Ostali sme už len my dvaja. Kto vie? Možno stromy si pomyslia že predsa len ty si ten ich vyvolený.

Norin- Možno. Spomenul si ešte že Tawardil vám hovoril ako mohol kráľ tak dlho ostať na tróne. Prečo si mi to nepovedal skôr keď si vedel že ten červ mu napomáha?

Bendrick- A načo by to bolo? Kým sa nedostaneme k elfom dvaja, poprípade traja aj s Dhorikom, nič nenarobíme.

Norin len potiahol plecami.

Bendrick- Ach tá zvedavosť. Pridajme radšej do kroku. Tie mraky nevyzerajú najkrajšie. Chvíľu ešte pôjdeme alebo aspoň kým nenájdeme nejaký les. Pod stromami je aspoň trocha suchšie ako pod holým nebom.

Norin- Súhlasím.

Hodiny plynuli, krajina sa im začínala zdať jednotvárna. Všade len tráva a zriedkavo nejaké stromy. Bendrick sa pozrel na oblohu či neuvidí nejakú fľak modrej oblohy ale bez úspechu. V tom momente ako sklonil hlavu začalo liať akoby z vedra. Radšej nenapíšem tie slová všetkého druhu ktoré vtedy vyšli z jeho úst. Norin len ticho sedel v sedle a potajomky sa usmieval. Pravdaže že ani jemu ten dážď nebol o nič viac príjemný ale v tej chvíli mu to prišlo zábavné počúvať ako jeho strýko nadáva na bohov počasia a oblohy. Necelú pol hodinu po tom čo začalo liať tak v diaľke uvideli lesík.

Bendrick- Nezaujíma ma ako ďaleko to je a koľko je hodín ale dnes tam ešte dorazíme.

Povedal mrzuto a popchol Graniho nezaujímajúc sa či aj Norin vyštartoval. Ten ho samozrejme o chvíľu dobehol. Les bol malý ale hustý. Našťastie prepúšťalo len zopár kvapiek takže bol aj celkom suchý. Rýchlo si našli to najsuchšie miesto čo nájsť vedeli a utáborili sa. Tentoraz po drevo šiel Bendrick a o kone sa postaral Norin. Rozložil veci aby sa usušili. Kone ako vždy odsedlal a uzdy povolil aby vedeli sa vedeli ľahšie pásť. Síce tam veľa trávy nebolo ale nejaké steblá predsa len našli. Bendrick sa po hodine vrátil s trochou dreva. Ľavou rukou si pridržiaval tých zopár suchých konárikov a v pravej držal zajaca za zadné.

Bendrick- Chudák len tak ležal v tráve. Zlomil si nohu. Ukončil som jeho trápenie. Nám poslúži myslím viac.

Rýchlo rozložili oheň a začali s čistením zajaca. Šlo im to rýchlo keďže Bendrick bol skúsený lovec a nástroje mali ostré lebo ich mali z Norinovej dielne. Z vnútorností a kože si vyrobili návnady. Boli len dve ale umiestnili ich neďaleko tábora. Mäso po upečení bolo chutné aj keď trocha suché. Oheň im ledva vystačil na to aby ho upiekli. Keď Norin dojedol posledný kus mäsa tak mu Bendrick hodil pred nohy dlhšiu drevenú palicu.

Bendrick- Meče vyrábaš majstrovsky ale vieš ich aj použiť?

Norin- Ale strýko. Veď by som nechcel ublížiť takému starcovi ako ty.