The tale of Isrundil

Kapitola 17.

Calellugovi sa podarilo zaspať len pár hodín pred svitaním. Celú noc ani oko nezažmúril. Keď ostatný už vstali on ešte vždy driemal. V tichu všetko pripravili a zobudili ho až keď vysadali na kone. 

Calellug- Prečo ste ma nezobudili skôr?

Bendrick- Vyzeral si unavene. Nechceli sme ťa rušiť.

Calellug si len zívol. Vstal a počkal kým sa pohnú. Naďalej ich sprevádzal po zemi a vzlietol len keď si šiel zaloviť. Takto strávili nasledujúce dni. Zastavovali len na noc a cez deň neúnavne pochodovali. Ale čím hlbšie sa do lesa dostali tým viac sa začali strachovať. Cítili že ich niečo sleduje. Ani Calellug to nevedel vypátrať aj keď hodiny preletoval ponad lesom a ďalšie hodiny pátral na zemi. Občas mali pocit že sa to približuje a niekedy zas vzďaľuje. Ani počasie im neprialo. Síce spŕchlo len málokedy ale zem bola vždy mokrá. Koňom sa miestami nohy zabárali do blata. Museli zosadnúť a viesť ich. Aj keď cesta bola plná blata Calellug ich naďalej sprevádzal zo zeme. Takouto jazdou strávený týždeň ich unavil natoľko že zastavovali viackrát a prešli čím viac tým menej. Zásoby im našťastie vydržali. Minuli len polovicu. Do nasledujúceho týždňa sa púšťali s malou nádejou. Ale aj keď s malou, nevzdávali to. Prešla len polka týždňa a blatistá cesta sa im začala meniť na kameňom dláždenú. Aspoň toto im zdvihlo trocha náladu. Onedlho uvideli aj rozľahlú pláň ktorá sa podobala na ostrov v mori lesa. Na nej sa nachádzal Lenb. Dhorik od radosti zoskočil z Graniho a rozbehol sa.

Dhorik- To moji kamaráti je Lenb. Môj domov.

Každému sa rozžiarila tvár. Na zlé počasie zabudli, aj na tvora ktorý ich sprevádzal. Chýbalo im len deň aby vstúpili na šíru, trávnatú pláň. Poslednú noc strávili pod veľkým dubom. Spali tvrdo kým ich Calellug nezobudil.

Dhorik- Čo sa zasa deje? Konečne by som sa vyspal kebyže ma nezobúdzaš.

Calellug- Ten tvor je tu.

Bendrick- Vráť sa do svojho bdelého spánku kamarát. Zdalo sa ti to strašidelné ale boli to podľa mňa len zvieratá.

Calellug- Bendrick ja to cítim. A čo cítim nie je pach zvieraťa.

Norin- Strýko, dačo som počul.

Dhorik- Už aj ty?

Niečo sa ale naozaj ukrývalo v kríkoch. Čo Norin počul bol šuchot lístia. Bol by to bežný zvuk keby nebolo bezvetrie. Onedlho zaznelo aj tlmené vrčanie.

Bendrick- Už som to počul aj ja. Radšej sa poberme. Lenb už nie je ďaleko a aj keď sme spali málo vystačí nám aby sme tam dorazili. Rýchlo pripravme kone.

Calellug- Na to nie je čas.

Chytil šomrajúceho trpaslíka a vyhodil si ho do sedla. Z kríka pomaly vystúpil tvor. Podobal sa na vlka ale bol oveľa väčší. Skoro tak veľký ako poriadne urastený kôň. Kone sa postavili na zadné a divo zaerdžali. Calellug švihol chvostom a tvor zaspätkoval.

Calellug- Rýchlo! Pôjdete bez postroja!

Bez váhania vyskočili na chrbty svojich koní zanechávajúc všetky batožiny za sebou. Bendrick mal v ruke len svoj meč. Cvalom vyrazili z lesa kým sa Calellug s Dhorikom na chrbte pokúšal získať im trocha času.

Dhorik- To je Gaur! Zapáľ ho. Možno ho tvoj oheň spomalí.

Z dračej papule vyšľahli plamene. Plamene ktoré len opražili hrubú, čiernu srsť. Calellug vzlietol a vydal sa za svojimi spoločníkmi. Gaur sa rozbehol nevídanou rýchlosťou. Pomaly doháňal Calellugov tieň. Rýchlejšie zamával krídlami čím predbehol aj jazdcov. Už bol len pár stoviek metrov pred bránami Lenbu. Stráže zapálili ohne a zatrúbili na rohy. Onedlho ich zasiahla spŕška šípov. Calellug sa im vyhol ale zopár mu zasiahlo tenkú blanu na krídlach. Od bolesti zavyl. Dhorik mocne zavolal.