The tale of Isrundil

Kapitola 7.

Potom čo otvorili brány ich zalialo svetlo pouličných lámp. Pred nimi prechádzali stovky ľudí. Vôbec si ich nevšímali. Videli starú pani s naloženým košom, bradatého muža ktorý niesol na pleci zopár zviazaných prepelíc, deti ulice ktoré pobehovali medzi pešími s nádejou že sa im niečo ujde. Norin už kládol pravú nohu pred seba že vykročí keď ho Bendrick stiahol. Nechápavo naňho pozrel a vtedy pred nimi prebehla drožka. Kočiš ešte stihol na nich niečo zakričať a zmizol za rohom. 

Bendrick- Dávaj si pozor. Toto je už veľké mesto. Radím ti aby si sa veľmi odo mňa nevzdialoval ak ti to nepoviem a mešec si radšej lepšie ukry. Tie deti tu nepobehujú len tak bez cieľa. Aj keď je už pomaly noc toto mesto ešte stále žije.

Urobili ledva pár krokov a už počuli jak na nich zadychčane kričí mladý chlapec. Bol len o pár rokov mladší jak Norin.

Chlapec- Páni, páni! Otec mal pravdu, mal som vyraziť skoršie. Potom by som nemusel behať po celú cestu. Volám sa Kit. Mám vás odprevadiť ku nám domov. 

Bendrick- Ďakujeme. Už sme chceli váš dom pohľadať sami.

Norin šepol Bendrickovi- Si si istý že budeme u nich v bezpečí?

Bendrick- Raz sme už u nich zostali keď sme cestovali s tvojim otcom. Zostali sme u nich na dostatok času aby sme sa dozvedeli že tiež sú odporcami kráľa. Kitov otec nás odprevádzal so slovami že aj on by cestoval s nami kebyže nemal na starosti svoju rodinu.

Kit otočil hlavu a aj on sa pripojil k rozprávaniu.

Kit- Prepáčte mi ak to vyznie ako keby som vás odpočúval. Pán Norin, váš Strýko má pravdu. Ja si to ešte nepamätám, veď ani v pláne som nebol ale keď som bol ešte malý otec mi dosť často hovorieval o dvoch pocestných ktorý sa u nás zastavili na pár dní. Občas akoby ho srdce zatiahlo ďaleko od rodiny.

Bendrick- Občas všetci ľutujeme svoje rozhodnutia. Ale kebyže sa tvoj otec rozhodne vtedy vydať s nami nemal by takú milujúcu rodinu ako teraz.

Kit sa len usmial a zabočil do ľava.

Bendrick- Kde nás to vodíš?

Kit- V týchto hodinách je najviac ruchu na uliciach. Pobehujú tam ktovie aký ľudia. Bočnými uličkami sa ku nám dostaneme rýchlejšie a ledva je tu živá duša. 

Bendrick ho nasledoval ale Norin trocha zaostal. Niečo mu na Kitovi nesedelo. Mal pravdu že v bočných uličkách nikto nebol. Cesta im dlho netrvala. Bendrick sa po celý čas rozprával s Kitom. Norin ostal pár krokov dozadu.

Kit- Poďte, poďte. Dom je za rohom.

Znova vyšli na ulicu zaplnenú ľuďmi. Kit nabral smer k domu ktorý vyzeral ako nejaký hostinec. Bol neveľký. Pred vchodom postávalo zopár koní čakajúcich na svojich pánov. Bendrick s Norinom už šli k vchodu ale Kit ich rýchlo zastavil.

Kit- Otec ma poprosil aby som vás zaviedol cez zadný vchod. A naďalej vás prosí aby ste používali zadný vchod. Dnuka v hostinci môžu sedieť aj taký ľudia ktorí by vás veľmi chceli vidieť ale vy sa im chcete zďaleka vyhnúť.

Bendrick- Dáva to zmysel. Tak nám ukáž zadný vchod.

Zaviedol ich na dvor hostinca. Aj keď boli v meste pobehovali tam sliepky, z kúta na nich zakikiríkal kohút a v maličkej stajne si pokojne krochkala sviňa. Dvere sa nachádzali pod menším balkónikom. Kit už mal ruku na kľučke keď sa dvere rozleteli.