The tale of Isrundil

Kapitola 6.

Na ďalší deň pokračovali v ceste. Bolo zamračené a fúkalo. Občas museli zosadnúť aby poviedli kone kvôli silnému vetru. Ani jednému nebolo do reči, Bendrick zase nadával kvôli počasiu a Norin ho nechcel vyrušovať. Keď sa im podarilo nájsť nejaký zdroj vody zastali aby napojili kone a doplnili vaky. Zastavovali aj keď neboli smädní pretože nevedeli kedy bude ďalšia možnosť. Čo im zostalo z jedla ktoré im dal starček zjedli v sedle. Ďalej mali len mäso ktoré si ulovili. Celý deň len kráčali. Ani im ani koňom sa nechcelo zrýchľovať. Vliekli sa až kým nezačalo zapadať slnko. Keď už bol na horizonte tak akurát vyšli na kopec z ktorého bolo vidno celé okolie. Nekonečné kilometre trávnatej pusty, občas nejaké malé lesíky. Keď sa Norin otočil v sedle aby sa pozrel skade až prišli tak ho Bendrick šťuchol.

Bendrick- Vidíš tie malé veže v diaľke?

Norin- Áno.

Bendrick- To, môj zlatý synovec, sú veže Arenu. Už sme blízko. Dúfam že nám počasie dovolí zrýchliť tempo a tak sa tam môžme dostať už za také tri dni.

Norin nič nepovedal len popchol Dáriu a zišiel z kopca. Bendrick za ním, nepovedal nič aj keď vedel že synovca niečo trápi. Na úpätí kopca ich čakal lesík. Kone odstrojili, nechali im len povrazy okolo krkov. Kým Bendrick rozkladal oheň tak sa Norin vybral pohľadať nejaké suchšie drevo ktoré budú prikladať. Keď sa už vracal uvidel na čistinke mladú srnku. Mal pri sebe luk aj šípi a pomyslel si Však prečo nie? Furt loví len Bendrick, čo keď sa to tentoraz podarí aj mne. Drevo ktoré pozbieral položil na malý pník a on sa priblížil k jednému väčšiemu stromu. Kým sa zaň skrýval natiahol tetivu a vložil do nej šíp. Ďalšie si pre istotu zapichol do zeme. Vyklonil sa spoza stromu, namieril a bez zaváhania vystrelil. Šíp trafil. Prvýkrát sa mu podarilo uloviť niečo väčšie ako zajaca. Podišiel k srnke a vidí že sa ešte trocha hýbala. Vytiahol svoj nožík a ukončil jej utrpenie. Bola malá, matka ju asi nechala. Vzal ju na plece a vrátil sa po kôpku dreva. Vzal koľko vedel pod pazuchu a vrátil sa do tábora.

Bendrick- Pekne, gratulujem ti.

Norin- Ďakujem. Vrátim sa ešte po drevo ktoré som nechal neďaleko. Postaráš sa o ňu zatiaľ?

Bendrick už držal v ruke nôž a začínal s čistením. Norin odišiel po to drevo a keď sa vrátil koža už bola dole. Pomohol s čím vedel. Z pozostatkov ako vždy urobili pasce, kožu si tentoraz nechali. Ešte sa im môže zísť. Norin začal opekať menšie kúsky mäsa zatiaľ čo Bendrick rozložil kožu aby sa trocha vysušila. Potom išiel rozložiť pasce. Keď sa vrátil Norin akurát kontroloval či už je mäso hotové. Sadol si oproti nemu.

Bendrick- Norin, čo sa deje?

Norin- Mäso je už skoro hotové.

Bendrick- Norin.

Norin si vzdychol- Keď sme stáli na tom kopci tak som sa obrátil v sedle. Za sebou som videl doterajší kľudný život kováča. Milé tváre dedinčanov. Milú tvár svojho otca. Dúfam že raz sa ešte môžem vrátiť k svojmu remeslu.

Bendrick- Tvoj otec mi chýba takisto jak tebe. Zneje to drsno, viem, ale v takýchto chvíľach je najlepšie sa neobzerať za seba ale rovno pred seba. Veď keď budeš v kuse otočený a nebudeš pozerať čo je pred tebou ešte sa potkneš. Minulosť nechaj za sebou, už sa stala. Netreba na ňu zabudnúť ale netreba myslieť vždy len na ňu.

Norin sa pozrel na svojho strýka so smutným úsmevom. Bendrick vždy vedel čo treba povedať. Zjedli mäso a šli trénovať. Norin už sa vyhýbal úderom obratnejšie. Zopár ich aj vrátil ale väčšinu ich Bendrick blokoval. Keď skončili Norin mal len zopár modrín.