Neopätovaná nenávisť (HP FF)

1. Nástupište 9 ¾

„Crystal Diggoryová! Okamžite sa pod najesť lebo zmeškáš vlak! Už na teba kričím asi pol hodiny!" zobudila som sa na otcov hlas, pomaly som vstala z postele. Moje hnedé vlasy som mala rozstrapatené po celej tvári, rýchlo som si dala vlasy do gumičky a vybrala som sa do kuchyne.

„Aj tebe dobré ráno, oci." sadla som si za stôl a vzala si jeden chlieb s džemom a tekvicový džús.

„Čo si celú noc prosím ťa robila, keď si dnes nevedela vstať?" mama nadvihla pobavene obočie.

„Nič, nedalo sa mi zaspať." udivene sa na mňa pozreli. „Vám sa to nikdy nestalo?"

„No určite nie deň predtým, ako som nastúpil na Rokfort." pokrútil hlavou otec.

„Dobré." pozdravil nás môj brat Cedric, ktorý si zrejme privstal aby sa stihol obliecť a nachystať. Len ja ako vždy, nič nestíham. Ced si sadol vedľa mňa a vzal si chlieb s maslom.

„Je to dobré." zhodnotil po odhryznutí si.

„Aké to bolo, keď si šiel na Rokfort prvý krát ty?"

„Fajn. Kufor sa mi vysypal v strede vlaku, nemal som kde sedieť, na večeri som rozlial tekvicový džús a skoro som sa zadusil ryžou." zasmiala som sa.

„Vážne? Viac deprimujúce zážitok s prvého dňa na Rokforte nemáš?"

„No vlastne som ešte pristúpil pani Norrisovú. Týždeň som leštil poháre v sieni slávy.“ vzdychol pri tejto spomienke a zakrútil nad sebou hlavou. „Idem si po kufor. Vezmem aj tebe?" prikývla som.

„Vlastne sa idem obliecť." zdvihla som sa od stola a vyšla som po schodoch. Rýchlo som si vzala rifle a červené tričko, zatiaľ čo Cedric zniesol môj kufor.

„Ďakujem!" zakričala som na neho.

„Crystal už poď! Ak zmeškáš vlak, ostaneš doma. Pochybujem že to chceš." zakričal otec a ja som bola v sekunde dole.

„Som pripravená. Môžeme ísť."

„Bež sa ešte rozlúčiť s mamou, o chvíľu vyráža do práce, takže nestihne ísť s nami na stanicu.“ rozbehla som sa do kuchyne.

„Ahoj!“" objala som ju a smutné som sa usmial.

„Ahoj miláčik, budeš mi chýbať, píš mi, áno? Ľúbim ťa." objala ma silnejšie.

„Aj ja teba. A neboj sa, budem písať." obula som si tenisky a vyšla von.

Otec nás odviezol na stanicu Kings cross.

„Idem prvý. " oznámil nám Cedric a zmizol medzi nástupišťami 9 a 10.

„Uu." konečne, už roky sa teším kedy to skúsim.

„Mám ísť s tebou?" iba som prikývla. Otec sa chytil vozíka a spolu sme prešli cez stenu. Ocitli sme sa na stanici plnej čarodejníkov a ich detí, ktoré sa snažili nastúpiť do vlaku.

Rozlúčila som sa s otcom a vybrala som sa k dverám do vlaku. Snažila som sa vytrepať ten ťažký kufor po schodoch, no moc sa mi nedarilo, kde je teraz Cedric keď ho potrebujem?

„Potrebuješ pomôcť?" spýtali sa ryšaví chlapci, ktorí boli s najväčšou pravdepodobnosťou dvojčatá, pretože vyzerali úplne rovnako.

„Bolo by to od vás milé, neviem kde zmizol môj brat keď mi mal pomôcť s kufrom." rýchlo mi vzali kufor a vyložili ho do vlaku. Jeden z nich sa na mňa usmial a predstavil sa ako George a ten druhý ako Fred.
„Ďakujem." usmiala som sa na ich a nastúpila do vlaku. „Mimochodom som Crystal, keby to niekoho zaujímalo.“ posledný krát som sa na nich usmiala a zakývala im.

Ahojte!
Toto je môj úplne prvý príbeh na Wattpade. Dúfam že sa vám bude páčiť. Kľudne mi môžete písať do komentárov svoje názory.

Vaša Kika✨