Don't Be So Stubborn! // SK // HP FANFICTION

Kapitola 3 - Rokville

"Daj mi masáž.." zamumlala, keď sa Remusovi podarilo ju dopraviť až do jej izby. Bol piatok takže bola z celého týždňa dostatočne unavená na to, aby od neho chcela niečo také. A nejak podvedome vedela, že sa nad ňou zľutuje. Keď tak nad tým rozmýšľala, tak zo Záškodníkov jej bola najviac po chuti Remusova povaha. Taký nekonfliktný človiečik.. až na to, že postupom času sa proti jej správaniu stal natoľko odolný, že jej bez menších problémov dokázal oponovať vo všetkom.

Hodila sa na svoju posteľ tvárou rovno na matrac a už len čakala či sa podvolí, alebo či sa na ňu nakoniec vykašle. Mala šťastie. Po chvíli zacítila jeho ruky na svojom chrbte. Bolo cítiť, že on presne vedel čo robí. S tým by mohol zbaliť kopu žien. Lenže on nie. Ale tým sa netrebalo zaoberať. Bola to jeho vec a ona mu do toho nikdy radšej nekecala. Za ten čas, čo ho poznala, sa pri podobných veciach naučila mlčať.. čo bolo celkom praktické. Pre všetkých - nie len pre ňu.

"Povedz mi ako to robíš.. prežiť celý týždeň bez toho, aby ti rupli nervy alebo si sa fyzicky niekde zrútil," vyžadovala potichu a akosi prispato. Človek nech sa nediví. Bolo už celkom dosť hodín a ona práve skončila svoju hliadku.. ktorú mala veľmi očividne s kým? Trikrát hádajte. Takže bol taký dobrý, že ju odteperil sem. Bola vlastne šťastná, že ju mala s ním. Nikto iný by sa s ňou ani normálne nerozprával. Možno Severus. I keď ten mal tiež od normálnosti ďaleko. A ostatní ju buď stále považovali za moc mladú alebo sa s ňou nedokázali normálne rozprávať.. alebo niečo iné. Každý mal svoj unikátny dôvod a každý bol vlastne na jedno kopyto. Proste päť plus nula alebo nula plus päť. Nech robíte, čo robíte - výsledok sa nezmení.

"To je zvyk. Keď si zvykneš na to, že budeš každý deň ohučaná, tak je to v pohode." Videla, že sa uškrnul. Respektíve to skôr vedela, keďže to vidieť veľmi nemohla. Len idiot by si to nedomyslel. Alebo ten čo ho nepoznal. Logika. Všetkým sa vždy Remus zdal strašne utiahnutý a konzervatívny.. a ona bola rada, že bola z tých, ktorí vedeli, že to je veľmi ďaleko od pravdy. Ten človek občas robil väčšie sprostosti ako ona a ona porobila už veľa somarín.

Jemne pootočila hlavu tak, aby ju mala do boku smerom k nemu a tým pádom sa na neho mohla pozerať: "Zostaň tu. Asi ma porazí ak budem ešte raz zaspávať v tom strašnom tichu." Klasika. Ale to nebolo tak nezvyčajné. Pravdepodobne by to navrhla aj hocikomu inému. Veď mu nehovorila, že sa s ňou má vyspať, tak na tom nebolo nič zlé. Len chcela, aby tam niekto bol a niečo rozprával kým bude zaspávať. Pretože tak sa jej vždy najlepšie zaspávalo. Najlepšie pri svetle sviečky, vôni levandule a tichom rozprávaní nejakého človeka vedľa nej. A občas jej stačila aj prítomnosť toho človeka. Ako kedy.. podľa toho, akú mala náladu.

"Tak to teda nie. Dumbledore by ma zabil. Sirius by ma zabil. A potom by som sa zabil sám, pretože by som bol zajtra dolámaný ako pes ak by som spal pri tebe. Vždycky všetkých skopeš z postele."

Na chvíľu zavládlo v izbe ticho a potom sa ozvalo od nej len tiché zamraučanie a hlavu si opäť zabodla do matracu.

"To nemôžeš vedieť," povedala obviňujúco, no toto ju zaujalo. Žeby vedel niečo, čo ona nie?

"Šiesty ročník? Nový rok?" hovoril Remus so smiechom a ona si potom povzdychla.

"Zabudla som. Asi je dobré, že si to nepamätám," poslednú vetu dodala len tak a mierne sa pousmiala. Samozrejme.. jej minulosť a hlavne rokfortské časy boli celé na hlavu. Ale to jej nemôže mať nikto za zlé vzhľadom na to, že skončila tam, kde skončila. Slizolin bol jej fakultou celé tie roky.. a chápala prečo. Hodila sa tam. Problém je, že inak ako všetci ostatní. Ale žily jej to zrovna netrhalo.

Započula Remusov hlasný povzdych: "Tak spi, kým tu s tebou strácam čas.." Nepovedal to však obviňujúco. Bola to sranda. Jej by to nepovedal. On nie.