Don't Be So Stubborn! // SK // HP FANFICTION

Kapitola 5 - Chraplák a iné pohromy

Ozvalo sa klopanie na dverách jej izieb. Tak nejak nerozmýšľala nad tým, kto by to v túto nočnú hodinu mohol byť, pretože to mohol byť len Remus. Jedine žeby išlo o nejaké učiteľské záležitosti – na tie však nemala teraz veľmi nervy. Otázne bolo či mala nervy vôbec na Remusa.
Prevrátila očami a postavila sa z kresla. Na hlave mala turban, pretože pred chvíľou vyliezla zo sprchy a vlastne už plánovala ísť spať, pretože sa jej konečne podarilo oznámkovať domáce úlohy všetkých žiakov. Bola mierne prekvapená prvým ročníkom.. ale sklamaná všetkými ostatnými. Našli sa síce výnimky, no bolo ich prapodivne málo. Akoby druh „inteligentných“ postupne vymieral.

„Čo tu strašíš?“ spýtala sa ho, keď otvorila dvere namiesto pozdravu.

„Nemyslela si si, že sa z toho rozhovoru vyvlečieš, že?“ nadvihol obočím a bez vyzvania prekráčal okolo nej dnu. Zavrela za ním dvere a keď vošla do spálne, tak ho už videla hodeného na posteli. „Nedostaneš ma odtiaľto, kým mi nepovieš, čo sa stalo.“

Nepríjemne na neho pozrela: „Myslela som, že túto časť už máme za sebou.“ Bol to taký ten pohľad, ktorý jasne značil, že sa jej o tom nechce rozprávať. Čo fakt nechcelo. Rada by si trochu pospala predtým, než sa zas vrhne do toho týždňa plného stresu. „Proste ma naštvali ľudia v Rokville. Jasné?!“ trochu na neho zvýšila hlas. Nepáčilo sa jej, že sa do toho stará. Ani to, že mu musí klamať.. pretože najradšej by mu to všetko povedala.

„Keď si naposledy použila takúto výhovorku, tak si potom bola tri týždne mimo, kým z teba vyliezlo, čo po tebe chceli.“ Nedôverčivý tón v jeho hlase prevažoval, no taktiež celá veta vyznela akosi ustarostene. Poznal ju natoľko, aby vedel, že sa niečo dialo.

„A bla, bla, bla. To bolo dávno,“ snažila sa to zahovoriť a potom sa hodila na posteľ vedľa neho. Turban jej popritom skĺzol dole z hlavy, no to jej vonkoncom nevadilo. No a čo. Posteľ sa usuší a vlasy.. tiež. Tak to bolo fuk, nie?

„Áno. Ale na tvoju smolu viem, že sa niečo stalo a popieraním ma len utvrdzuješ v tomto názore. Tak sa nehraj na malé decko, ani na ľadovú kráľovnú, poď sem a povedz mi čo sa stalo,“ otočil sa nabok a natiahol ruky smerom k nej na znak toho, že to svoje “poď sem“ myslel smrteľne vážne. A to ju dostalo. Už dlho nebolo človeka, ktorý by ju chcel objať a ešte k tomu ju utešiť. To ju teraz zlomilo - nečakala, že Remusovi sa to podarí. Teraz. Predtým by stačili prvé dve vety a bola by v slzách.

Pretočila sa tiež na bok, posunula sa a schúlila sa k nemu. Rukami ho obopla, kde sa dalo a hlavu položila na jeho hruď. Pomaly jej po lícach začali stekať slzy a bolo počuť tlmené vzlyky. Remus sa tváril trochu zarazene, že sa mu podarilo ju rozplakať a taktiež vzápätí aj viac ustarane. Predsa len ona nebola človek, čo by sa takto zrútil kvôli nejakej maličkosti. Takto ju snáď videl len dva razy v živote, no teraz toho na ňu bolo proste priveľa.

„Nemôžem ti to povedať..“ šepla smerom k nemu po chvíli a potom nasala jeho vôňu. Poznala ju až priveľmi dobre. Mydlo z bambuckého masla, ktorého aróma bola prebíjaná pomarančovou kôrou. Snáď prvý darček, ktorý mu kedy dala na Vianoce. A odvtedy si to mydlo kupoval stále.. a pre ňu to bol vždy rezervný darček, keď sa jej nepodarilo nič vymyslieť. Prípadne sa jej nechcelo. To skôr.
V uvedomení toho, že si to bude aj tak celé musieť nechať pre seba, sa rozvzlykala ešte viac.

„Lorrie..“ šepol jej Remus chlácholivo do ešte stále mokrých vlasov a pritisol si ju k sebe ešte viac. „Všetko bude dobré.“

***

Nie.. ráno sa bohužiaľ nezobudila samovoľne. Začínala mať pocit, že to na Rokforte nebolo ani možné. Zobudilo ju opäť raz klopanie. Keďže však v hlave mala len prázdno a bola ešte otupená zo spánku, tak ju ani nenapadlo rozmýšľať nad tým kto to bol. Problém nastal, keď si uvedomila, že klopanie neprestáva. Avšak toto, aby zlomilo jej vôľu a donútilo ju otvoriť oči? Ani ju nehne.