Don't Be So Stubborn! // SK // HP FANFICTION

Kapitola 13 - Vzájomné porozumenie

Kráčala bok po boku so Siriusom. Odkedy sa premiestnili z cintorínu ani jeden z nich nepovedal pol slova. Museli sa premiestniť pred bránu Rokfortu, keďže do areálu sa nikto nemohol dostať premiestňovaním, ale napodiv ani jeden nevyzeral, žeby mu to vadilo.

Stále mala na sebe prehodený jeho plášť, ktorý si držala tuho primknutý k telu. Nebol totiž zrovna ideálny nápad potĺkať sa v noci na jeseň len v šatách po vonku. Jej oči boli červené, ale neplakala ani inak nedávala najavo, že sa niečo na cintoríne stalo. Sirius na ňu väčšinu cesty pozeral, ale ona si to ani nevšimla. Popravde – ona bola rada, že po tom všetkom vôbec kráča.

Takto mlčky došli až do vstupnej haly hradu. Teraz sa mali ideálne rozdeliť, no on kráčal stále s ňou smerom k jej izbám. Vedela, že tam je, kvôli tomu, že použil Lumos, aby mali aké také svetlo a tak náročky zmenila smer cesty. On sa síce čudoval, no stále ju nasledoval bez toho, aby sa pýtal na dôvod tejto obchádzky. Jej zámer bol jasný až vtedy, keď zastala v chodbe na siedmom poschodí a pred nimi sa začali objavovať veľké mohutné drevené dvere.

„Predtým si mal pravdu," prerušila ticho medzi nimi, „musíme sa porozprávať." Po dokončení vety pomaly vošla do miestnosti a pousmiala sa. Vôbec ju neprekvapilo, čo tam videla. Núdzová miestnosť sa vždy prispôsobila tomu, čo práve človek potreboval. Dve kreslá vedľa seba, kozub, deky a všetko ladené do zeleno-červenej. Krásne spojenie slizolinskej a chrabromilskej farby. Dokráčala ku kreslu, zhodila si topánky, čo mala na nohách a schúlila si kolená k sebe, pričom sa zakryla jednou dekou. A neprišlo jej to divné. Aj keď tam bol Sirius. Veľmi očividne len na neho čakala kým si sadne do kresla a keď si sadol, tak konečne mohla spustiť.

„Predpokladám, že si počul všetko, čo som povedala," hovorila potichu a možno trochu smutne. Prikývol jej nato síce opatrne, no presvedčivo. Vedela to. „Takže vieš, že ti to nemôžem odpustiť. Určite nie teraz a určite nie takto." Bolo to trpké, ale nebolo to nenávistné. V jej momentálnom stave to vyznelo skôr ako „nechaj ma o tom ešte chvíľu rozmýšľať a dám ti odpoveď".

„Lors, už som to povedal. Nemusíš mi odpúšťať. Máš plné právo mi neodpúšťať." Odmlčal sa. Teraz nepozeral na ňu, ale do krbu, pričom sa plamienky ohňa odrážali v jeho očiach. „..sám si to nikdy neodpustím."

Videla to znechutenie. Bolelo ju to. Vidieť ho znechuteného samého nad sebou. Nikdy by totiž nemohla povedať, že jej na ňom nezáleží. Neodvážila by sa niečo také dostať z úst.

„Vieš-" trochu sa zasekla, pretože niečo jej hovorilo, že keď to povie, tak sa veľa zmení, „nikdy som si nemyslela, že to bola len tvoja chyba. Ten večer tam bolo len moc veľa náhod a okolností, ktoré prispeli k tomu, čo sa stalo. Dokonca by som považovala alkohol za väčšieho vinníka, než teba." Slzy sa jej minuli. Síce mala trochu ten svoj chraplavejší tón v hlase a ťažšie sa jej rozprávalo, ale jej oči zostávali suché. Nad týmto sa dokonca musela zasmiať. Sirius sa len trpko pousmial do ohňa. Presne tak sa dala definovať táto situácia. Trpká. Smutná. Poľutovania hodná. Tak ako ona a tak ako aj on.

„Lily zle znášala alkohol. Vedeli sme to obidvaja. A predsa som ju náročky poslala za tebou, Sirius. Vedela som, že je spitá ako Dán. Vieš, že to bol dôvod, nie?" Zase sa odmlčala a začala si hrýzť spodnú peru. Bola z tohto rozhovoru nervózna a trochu vykoľajená. Nečakala, že o tom priamo začnú hovoriť. Vlastne netušila od začiatku, čo vlastne čakala. Prestala s tým, až keď si uvedomila kovovú pachuť krvi na jazyku. Prešla si po pere prstom a dala dole zvyšok krvi.

„Malo to byť myslené ako vtip. Že tam naletím a budem sa smiať nad tým, čo Lily stvára a ako sa pritom tváriš." Poznal ju dostatočne na to, aby vedel, že svoje každé slovo teraz myslí seriózne vážne. „Predsa len, o tom mala byť naša rozlúčka so slobodou. Veľký hotel, plno ľudí a kopec zábavy. Vo veľkom štýle, tak ako sme robili všetky oslavy. Nečakala som, že keď tam prídem, tak vás nájdem polonahých ako sa bozkávate. Vážne, nie." Teraz sa na neho už ani ona nepozerala. Pozerali sa obidvaja do toho prekliateho krbu. Náročky. Pohľad na seba by nezniesli, aj keď to bolo už tak sakra dávno.