Don't Be So Stubborn! // SK // HP FANFICTION

Kapitola 6 - Neodpustiteľné kliatby (ktoré sa aj tak odpúšťajú)

Dni boli pochmúrnejšie. Vyhýbala sa prakticky každému komu mohla. Blackovi lebo nemala chuť sa s ním rozprávať o ničom inom ako o obrane, Remusovi lebo na neho bola naštvaná, Dumbledorovi lebo ten chlap furt niečo chcel a celkovo všetkým, lebo sa tvárili akoby im povraždila mačky.

Jediný s kým bol normálny („normálny“) pokec bol Severus. A to len čisto preto, lebo ona mu nestála za to, aby nejak riešil jej správanie a podobné veci. Oni dvaja si rozumeli vždy.. i keď nie zas tak úplne vždy tým správnym spôsobom. Oni boli proste nedefinovaná jednotka cynizmu a uštipačnosti na kope, ktorá dokopy nespravila „boom!“, ale sa nenúteným spôsobom dopĺňala. Asi preto jej neliezol väčšinou na nervy. Nenútený spoločník. Tak ho nazývala kedysi. Až teraz si postupne začala uvedomovať ako strašne to znelo.

„Čo ti spravili tie špagety?“ pýtal sa, keď sa jej darilo prehrabovať sa svojim obedom už takmer desať minút. Nespomínajúc to, že ho k tomu ešte aj vraždila pohľadom.

„Nechutia mi,“ odfrkla na to a pustila vidličku. Nemala chuť prakticky na žiadne jedlo na stole.

„Previnilci..“ uškrnul sa na to len, no tak, aby to nevidel nikto okrem nej. Okrem toho, že to bol občas neskutočne protivný netopier, tak pri nej sa dokázal správať niekedy aj normálne. Fakt. Akože nevraždiť pohľadom každého, kto sa pred neho dostal a nevypustiť každú vetu z úst ako nejakú sprostú poznámku.

„Odchádzam. Myslím, že za chvíľu sa sem dohrnú.“ Tú druhú vetu asi nemusela ani dopĺňať. Jemu by bolo aj tak jasné, že jej dôvodom je Remus a Black.

Nemala však také šťastie aké chcela a na Remusa natrafila pred Veľkou sieňou. Chcela sa rýchlo vypariť, no on ju zachytil za rukáv.

„Pusť..“ precedila pomedzi zuby a hodila po ňom jeden zo svojich škaredých pohľadov. Tých z pravej skrine. Z päťdesiateho radu. A zo siedmej poličky. Mala ich veľa.

„Začni sa správať ako dospelá konečne!“ vypálil po nej zúrivo a ju to tak trochu prebralo. Naštvaný Remus sa nevidel len tak. Asi to bolo to, čo ju donútilo otočiť sa k nemu a čakať, čo jej k tomu viac povie.

„Sakra! Človek pre teba chce to najlepšie a namiesto toho, aby si sa konečne so Siriusom nejak pomerila sa s ním pohádaš. A pochybujem, že to bola jeho vina, aj keď je to občas zakomplexovaný pako. A potom si ešte naštvaná aj na mňa za to, že čo? Že sa snažím, aby som nemusel striehnuť či sa moji najlepší priatelia nepozabíjajú, ak ich nechám chvíľu samých?“

Stála úplne mimo z toho, čo jej povedal. Ani nevedela či sa chcela hádať alebo uznať jeho pravdu. Trochu sa jej to dotklo, aj keď si tohto všetkého vlastne bola vedomá. Vlastne sa jej dotkol fakt, že Remus bol teraz tu, aby jej to vyčítal.

„Fajn.“

„Som rád.. počkať, čo?“ zostal sa na ňu pozerať ako na zjavenie. Po prvé mu odpovedala úplnú blbosť a po druhé ani nevedel na čo to má byť odpoveď.

„Nič. Proste fajn. Rýpaj si ďalej.. ja počkám.“ Zatvárila sa ako najtrpezlivejší človek na svete, no pozerala sa do blba.

„Máš hodinu,“ ozvalo sa za ňou a potom dostala pohlavok od niekoho. Od Severusa. Ten sa vždy zjavil v správny čas, na správnom mieste. „A ty, Lupin, si skús nájsť iný čas na to, aby si jej čistil žalúdok,“ zavrčal. Zdalo by sa, že to robil preto, aby nedošla neskoro na vlastnú hodinu, no ona vedela, že to spravil kvôli nej. Jáj. Toľko obetavých chlapov v okolí.

Bez okolkov sa otočila od Remusa a zdrhala smer kabinet. Nepotrebovala tam zostávať dlhšie.