Don't Be So Stubborn! // SK // HP FANFICTION

Kapitola 12 - Pochmúrny večer

„Maman?" šepla do prázdnej chodby sídla. Bola noc. Sídlo doslova zívalo prázdnotou. Mala pred sebou malý lampášik a pomalými krokmi sa vzďaľovala od jediného svetlého miesta na chodbe – od jej izby. V tomto krídle to bola takmer vždy jediná osvetlená miestnosť. Inak tu boli len hosťovské izby, kúpeľňa a menšia knižnica, do ktorej nechodil nikto okrem nej. Ideálne prostredie pre dieťa. Okrem toho cesta do západného krídla bola pre ňu ešte veľmi dlhá, takže jediná kam sa bola schopná ako tak sama po tme dostať bol salónik. Ak bude mať šťastie, tak tam možne nájde mamu čítať si nejaké listy. V takejto nočnej dobe to občas robievala.

Kráčala opatrne a čo najmenej hlučne. Nechcela spôsobovať príliš veľa rozruchu. Krôčik po krôčiku sa blížila k rohu, za ktorým bol salónik. Keď však došla na roh vyrušili ju hlasy. Zastala a trochu oddialila lampášik, aby nebolo vidieť svetlo a mohla nerušene počúvať. Ani ju tak nezastavili hlasy, ale ich tón. A hlavne hlas jej otca. Počula ešte druhý mužský hlas, takže jej niečo našepkávalo, že keby tam šla, tak by ju odtiaľ vyhnali a bolo by na ňu zle. Preto sa ešte kúsok oddialila a mlčky počúvala rozhovor.

„Myslíš, že Lucius na ňu dokáže dohliadnuť? Nechcem, aby moja dcéra bola v rukách niekoho, kto sa o ňu nedokáže dostatočne postarať."

„Uisťujem ťa, že môj syn je pripravený na túto úlohu. Okrem toho ja budem vždy na blízku keby sa niečo stalo." Rozhovor síce vyzeral byť na neformálnej úrovni, no niečo v ich tóne ju strašilo. Znel až moc napäto. „A potom by sme sa mohli dohodnúť ako to bude s nimi ďalej. Myslím, že ak spolu budú dostatočne vychádzať, tak by sme mohli-"

„Netreba predbiehať udalosti, Abraxas. Maia je ešte dieťa, kto vie ako sa prispôsobí spoločnosti. Každý si hľadáme svoju vlastnú cestu," s tými slovami jej otec uzavrel konverzáciu a potom ich počula vyjsť z izby druhou stranou a pomaly schádzať po schodoch. V ten čas netušila, že ten rozhovor ju navždy poznamená.

***

Ples. Stena. Yaxley. Temnota. Postupne sa jej vybavovalo, čo sa tam stalo. Nič ju však nebolelo, čo bolo nadmieru divné. Predpokladala minimálne niečo zlomené a celé telo dotlčené, nečakala.. nič. Jediné, čo ju bolelo bola hlava, ktorá jej až nadmieru trešťala. Ale to bolo kúzlom, ktoré na ňu vyslali. Poznala ho až moc dobre na to, aby nevedela o čo sa jedná. Pomaly otvorila oči a nad sebou zazrela smaragdový baldachýn. Až moc povedomý.

„Si hore," sucho skonštatoval Severus, ktorý bol niekde pri nej. Namiesto toho, aby sa otáčala, sa rovno posadila. Trochu prudšie – uvedomila si, že je to blbosť už keď sa dvíhala, ale radšej to chcela pretrpieť než zostať tam bezvládne a čakať. „Výborný nápad," poznamenal ešte.

Keď ju trochu prestala hlava bolieť, tak sa odvážila sústrediť na okolie. Pamäť neklamala. Stále boli v Malfoy Manor, no teraz boli v hosťovských izbách.

„Prečo sme tu?" vybehla na Severusa s trochu podráždeným tónom. Nemala to tam rada. Nie.. neznášala to tam.

„Pretože si sa sa nechala pohodiť na zemi a majiteľ domu to videl a poslal ma s tebou sem." To vysvetľovalo situáciu. Lucius bol jediný, kto ich tam mohol poslať. Videla na Sevovi, že mu to nebolo zrovna po chuti. Pravdepodobne by ju nasilu prebral kúzlom a odišiel by s ňou, keby to Lucius nevidel, no to i nemohli dovoliť. Úžasné.

„Nebola som pohodená, skôr surovo skopnutá" zafrflala mu na to metaforicky (pretože to skôr cítiť ako kopanec, než kebyže niekto človeka len tak zhodí), ale radšej prešla pohľadom svoje telo. To, že bola v inom oblečení si všimla až teraz. A obväz pod tým ucítila tiež až teraz. Bolo to jej oblečenie. Staré pyžamo. Myslela, že jej všetky veci boli dávno spálené na popol, ale zjavne sa mýlila. Tiež jej až teraz zapínalo, že Lucius asi spravil viac než len, že Seva „poslal" sem. Aj keď obväz a staranie sa o zranenia bola Severusova práca úplne jednoznačne.