Don't Be So Stubborn! // SK // HP FANFICTION

Kapitola 9 - Hotelové tajomstvo

Zobudila sa skôr ako Remus. Vlastne.. zobudila je prisilné slovo. Mala pocit, akoby celú noc nespala. Okrem toho celú noc presedela v kresle, takže mala všetko dolámané. Pozrela na Remusa ako si pomaly odfukuje a pousmiala sa. Nechcela ho budiť, tak ho nechala tak. Pokiaľ vedela, tak Remus začínal až druhou hodinou a raňajky si aj tak môže vždy ísť vziať do kuchyne.

Postavila sa, natiahla sa a vtedy, keď chcela vyraziť k dverám sa ozvalo tiché klopanie. Pootvorila dvere a za dverami stál opäť Severus.

„Hm..?" pozrela na neho s trochu prižmúrenými očami.

„Výborne. Si hore.." premeral si ju pohľadom a mierne pomstychtivo sa uškrnul. „Keď nebudeš vyzerať ako požuté netopierie krídla, tak príď do riaditeľne." Otočil sa na päte a sám zamieril preč. Potom však ešte zastal. „Máš pol hodinu."

Prechádzala cez prázdne chodby hradu. Keď tak nad tým rozmýšľala, tak vlastne ešte nemohlo byť toľko hodín. Okolo totiž bolo úplné ticho a študenti v nedohľadne. Sem tam okolo nej preletel nejaký duch, no ona si žiadneho veľmi nevšímala. A bola tma. Musela používať Lumos.

Ako zahla za roh, tak začula jemný šuchot pred sebou a zastala. Započúvala sa a potom prútikom mávla pred seba.

„Pán Potter," skonštatovala, keď mu odhodila neviditeľný plášť. Presne vedela, čo je to za plášť. A tiež vedela, čo bude ten pergamen, čo držal v ruke. „Keď máte mapu, mali by ste byť opatrnejší."

Zostal na ňu pozerať v nemom úžase. Nevedela či preto, že vyzerá tak hrozne alebo preto, že vie o záškodníckej mape. Pousmiala sa.

„Mali by ste ísť, kým vás prichytí niekto, kto vaše správanie nebude tolerovať." Podišla k nemu, nazrela do mapy a potom zamierila k svojej izbe. „Pozor, prichádza Minerva."

***

Akonáhle sa a izbe prezliekla a pár kúzlami sa dala dokopy, zamierila do Dumbledorovej kancelárie. Nemyslela si, žeby menil heslo a mala pravdu - karamelové guličky naozaj zabrali. Popri stúpaní po schodoch sa zamýšľala nad dôvodom jej návštevy. Samozrejme, že to mohlo súvisieť so všeličím, ale keď jej to oznamoval Severus, tak bola trochu neistá. Nebola zrovna v stave riešiť niečo vážne. Bola strašne unavená. Chcela len prežiť deň a ľahnúť si do postele.

Otvorila dvere do pracovne a v tom ju prekvapil náraz. Stačila jej sekunda na to, aby pochopila, že na ňu niekto použil Legilimens. Reagovala rýchlo a bez zaváhania. Jej myseľ sa skladala z viacerých radov, tak ako myseľ každého.. no nie každý si to uvedomoval. Predhodila dopredu myšlienky zo svojho detstva a školských čias, aby sa mohla zaoberať tými dôležitými. Tie dala úplne dozadu a zamkla ich za svoju železnú bránu. Aj keby niekto veľmi chcel, tak k tým by sa nedostal. Boli to všetky myšlienky a spomienky, ktoré súviseli s jej tréningom, Fénixovým rádom, Rokfortom alebo Temným pánom. Tie nemali byť nikdy videné nikým iným.

Pomaly si začala uvedomovať, že narušiteľ už dávno prešiel z jej detstva na jej dospelosť a hľadá známky informácií. Normálne by bola schopná vypudiť takého človeka zo svojej mysli, no teraz bola tak unavená, že to bolo o dosť ťažšie. Okrem toho mala pocit, že narušiteľ ovláda Legilimens až moc dobre.

V mysli videla útržky zo spomienok, ktoré si prezeral. Ona v jej rodinnom dome, kde sa háda s rodinou. Ona a Záškodníci na Silvestra na nádvorí. Ona a Sirius na večeri.

Ona ako.. kráča. Kráča po chodbe smerom k ich hotelovej izbe. Pomaly a potichu. Až vtedy jej kúsky skladačky zapadli do seba. Severus ju volal do riaditeľne. Bol to test. A teraz je to pravdepodobne Severus, čo sa jej prehrabáva v mysli. Tá spomienka..

Zmocnila sa jej panika a tak sa snažila zastaviť to. No bolo to márne, lebo sama poznala tú spomienku naspamäť a desila sa jej. A strach a panika spolu s únavou jej odoberali psychickú silu na to, aby to zastavila.

Skôr ako si to uvedomila, už v spomienke stála pri dverách a pomaly ich otvárala. Nie. Nemohla mu dovoliť vidieť celú spomienku. Dvere boli pootvorené. Jej oči najprv padli na Siriusa a potom na ryšavovlasé dievča vedľa.

V tú chvíľu impulzom vykopla Severusa zo svojej mysle a ocitla sa naspäť v riaditeľni. Pohľad mala najprv na Sevovi, potom na Dumbledorovi.

Cítila sa.. zdesene. Vystrašene. A tvárila sa rovnako. No to nebolo nič. Akonáhle sa pozrela na Severusa, tak zachytila v jeho pohľade všetko to, čo ona cítila v tej spomienke. Všetko. Smútok. Des. Zradu.

Severus stočil hlavu k Dumbledorovi a potom len prehovoril: „Všetko tak, ako má byť."

Prekráčal okolo nej a vyšiel z riaditeľne. Nemala čo povedať. Stála ako obarená a pozerala na Dumbledora.

„Toto je presne spôsob ako upevniť našu vzájomnú dôveru.." povedala uštipačne, ale bol to len popud. Potrebovala sa brániť, inak by sa zosypala. Možno nie tak z tej spomienky.. skôr z toho, že ju videl práve ten človek, pred ktorým ju chcela najviac uchrániť.

„Slečna Ayersová." Dumbledore sa tváril úplne vážne. „Ak máte robiť, to čo robíte aj naďalej, tak toto vás, ani Severusa nesmie vyviesť z rovnováhy. Nech už videl čokoľvek." Teraz sa nejak nevedela rozhodnúť či má radšej tohto vážneho Dumbledora alebo toho veselého.

Len mierne prikývla a zas sa otočila. Ak sa má dostať z tohto šoku, tak pred hodinami bude potrebovať niečo silné. Teraz nebude na škodu porušiť pravidlo o tom, že nikdy nepije alkohol ráno. Ohnivá whisky by jej teraz sadla.

***

Dala sa dokopy zase na izbe a vyrazila. Zo všetkého vydedukovala, že najlepšie bude, keď za Severusom zájde a vysvetlí mu to. A prečo nie rovno s fľašou v ruke? Aj tak ju budú obidvaja potrebovať.

„Otvor," šepla, keď po jej klopaní nevychádzal. Keď nevyšiel po piatich minútach, tak párkrát švihla prútikom, niečo zamumlala a potom vošla dovnútra. „Kebyže stále nepoužívaš tie isté kúzla, tak by to možno bolo aj ťažšie."

Sedel tam v kresle. V spálni prakticky úplná tma, okrem jednej malej sviečočky na stole. Sadla si oproti nemu na posteľ a snažila sa zachytiť jeho pohľad ten bol však úplne prázdny. Vyčarovala dva poháriky, naliala z fľaše, ktorú držala a jeden mu položila na stolík vedľa. Druhý držala v ruke.

„Necháš ma to vysvetliť?" Na jej prekvapenie prikývol, no nedíval sa na ňu. Prišiel jej strašne.. zlomený. Takto ho ešte nezažila. Alebo možno - zažila. Ale aj tak sa na to nedívalo ľahko. Človek by neveril, že tento starý netopier môže mať vôbec nejaké city a nie to ešte takéto veľké.

„Lily za nič nemohla," začala jednoducho, „bola to Siriusova chyba. Vieš ako Lily znášala alkohol. Keď som sa ju odtiaľ snažila dostať, tak mi odpadla v rukách. Ani si nepamätala kedy odišla z oslavy.." Hovorilo sa jej to ťažko. Musela totiž zahrabať všetky pochybnosti o Lily a zvaliť to absolútne celé na Blacka. Ono.. bola to jeho chyba, sám si to priznal.

„To je dôvod prečo si odišla preč.." vydýchol s úžasom a tentoraz na ňu pozrel. Len mu na to prikývla a pozrela preč.

„Povedal, že to už nikdy nespraví. Povedal, že bude taký, aký má byť bez jeho detských hier. Nemohla som zostať. Aj keď som vedela, že tá udalosť bola z veľkej časti vplyv alkoholu. Ale on ho znášal lepšie ako ona. Mal to zastaviť." Odmlčala sa. „Nie.. nemal to začať," šepla a odvrátila zrak.

„Nechcela som, aby si sa to niekedy dozvedel. A ani James. Bolo to spontánne rozhodnutie.. nemala som chuť zakopávať Blackove pozostatky niekde na záhrade."

„A teraz sa ti bude chcieť?" spýtal sa s náznakom vtipu, no vyzeral bledšie ako obvykle.

„Nie.. teraz maximálne o nich zakopnem. A zlomím si nohu. A nebudem môcť učiť. A budeš za mňa musieť zobrať všetky hodiny.." začala vymenúvať, čo všetko by sa mohlo stať a on sa len uškrnul. Dostatočne temne na to, aby sa ho na moment zľakla.

„Za to by to možno stálo.."