Don't Be So Stubborn! // SK // HP FANFICTION

Kapitola 10 - Ples sem, ples tam

Po mesiaci, áno! :D Ale je to tu, tak dúfam, že sa bude páčiť :) Nie je to také dlhé, ale podstatné veci si nechávam do ďalších kapitol. Plánujem však začať konečne vysvetliť nejaké veci..

Blížil sa koniec októbra a ona s Blackom boli neustále zavalení prácou. Keď sa nevenovali hodinám a pripravovaniu učiva, tak sedeli nad úlohami žiakov alebo prípadne nad návrhmi na halloweensky ples.

Zhodli sa na veľa veciach, čo sa týkalo výzdoby, no ohľadom organizácie boli ako deň a noc. Nevedeli sa dohodnúť ani na tak triviálnych veciach, ako začiatok a koniec plesu.

„Preskočilo ti? Nemôžeš tu nechať prvákov, druhákov a tretiakov. Sú malí na to, aby si ples vôbec užili. Veď budú mať halloweensky banket. Mám pocit, že to im bude stačiť!" hučala na neho už asi tretíkrát ten deň. On mal teda nápady.

„No a? Nech sa zabavia.." mávol rukou a spisoval ďalej nejaké detaily okolo výzdoby.

„Black," zasyčala pomedzi zuby, „nemávaj na mňa rukou. Jednoducho tam nepôjdu. To je moje konečné slovo."

Ani sa na ňu nepozrel a ďalej niečo kreslil. Prevrátila očami a sama začala spisovať list. Chcela pozvať Sudičky, aby spievali, keďže počula, že minulý rok došli a boli fakt dobrý.

„Lors," zamumlal Black a ona sa automaticky na to strhla. „Čierne alebo oranžové?" spýtal sa a zdvihol papier s nákresom girlánd rôznych tvarov.

„Čierne," odpovedala stroho a stále sa spamätávala z tej prezývky. Nenazval ju tak odkedy odišla do Francúzska..

***

„Ideš do Rokvillu?"

„Hej.. Sudičky môžu prísť až o jedenástej, tak som našla ďalšiu kapelu, ktorá by mohla hrať pred nimi. Idem ich trochu vyspovedať," pokrčila plecami a pozrela na Remusa. Síce sa blížilo jeho chlpaté obdobie, ale on napodiv vyzeral celkom dobre. „A ty ideš do Rokvillu lebo..?"

„Lebo sa Snapeovi do mesiaca minú ingrediencie na elixír." V duchu sa zasmiala. Ten starý netopier si vždy všetko zháňal sám alebo si to objednal z katalógu. Pravdepodobne Remusa chcel len zbytočne prehnať. Nepovedala to však Removi, lebo nechcela Severusovi kaziť žart. Ak ho to bavilo a Remusovi to neprivodilo nejaké veľké problémy, tak nech.

„No.. a okrem toho som dúfal, že keď pôjdem v čase, keď ty, tak mi pomôžeš," uškrnul sa. Pretočila na to očami a trochu doň ho strčila.

„Tak kráčaj rýchlejšie. Za desať minút sa mám stretnúť s tou kapelou!" zasmiala sa a potom sa s iskričkami v očiach rozbehla. Remus bežal ihneď za ňou.

Jednoducho.. ako pojašené decká.

Prirútili sa ku Trom metlám ako takí blázni. Nakoniec aj tak mali ešte dobrých desať minút kým sa kapela ukázala a tak si zatiaľ mohli trochu vydýchnuť. Keď konečne došla kapela mala zmiešané pocity. Hrať ich počula už predtým, takže si bola istá, že hranie nebude zlé, no nárokovali si celkom vysoké sumy. Ale po chvíli jej došlo, že tak či tak to bude hradiť škola. Keď chcel Dumbledore tri plesy, tak nech si za to aj zacvaká poriadne.

„To bolo rýchle," skonštatoval Remus. Neboli tam ani nie dvadsať minút.

„A čo by si chcel? Aby zahrali rovno živý koncert?" Na to jej už len pokrčil plecami a namierili si to do apatieky.

***

„Ber to a neblbni už.." zamrmlala, keď sa Remus už asi polhodinu rozhodoval, či si nezoberie aj niečo ďalšie. Len prevrátila očami a otočila sa smerom k dverám, keď do niekoho vrazila.

„Kto sa opovažu-" začal hovoriť človek, no nedopovedal a len pozrel na ňu, „Maia." Chvíľu jej trvalo kým si uvedomila pred kým stojí.

„Zase ma voláš menom, ktoré nie je moje. To meno patrí do minulosti a tam aj zostane, Lucius," šepla ľadovo.

„Zabúdaš, že si tam, kde si len kvôli tomu menu?!" zasyčal na ňu na oplátku.

„Zabúdaš na to, že ja som nikoho o nič neprosila?" Po tej vete jednoducho prešla okolo neho. Remus si už dávno všimol ich rozhovor a neušlo jej, že počul každé ich slovo. Nevadilo jej to. Už len krátka doba a bude mu môcť vysvetliť všetko, čo chcela posledných pár mesiacov..

***

Bol už večer. Nechala prípravy na školský ples tak a sama už len pohodovo ležala v posteli. Na ňu to bol až moc náročný deň. A to bol víkend.. nevedela ako to zvládne, keď to bude musieť robiť popri škole. Ešte toho bolo strašne veľa, čo trebalo spraviť. A keď nie spraviť, tak aspoň dozrieť na to, aby to bolo spravené.

Začula tichý zvuk od okna. Najprv ho ignorovala, no keď zosilnel, tak vstala konečne z postele a otvorila. Dovnútra vletela malá plamienka a na nohe mala priviazaný list. Hneď ako pozrela na pečať sa zúfalo zasmiala. Najprv tento deň a teraz toto. Sova zostala sedieť tam, kam pristála. Zjavne mala počkať, kým pošle odpoveď.

Povzdychla si a prečítala si nápis na vrchu.

Pozvánka pre slečnu Lorrein M. Ayersovú

„Výborne!" zajasala ironicky a odpečatila pozvánku. Prebehla ju len zbežne očami. Tak či tak vedela čo tam je napísané. Už túto pozvánku odignorovala toľkokrát, že by to snáď ani už nespočítala. Lenže teraz kvôli istým okolnostiam nemohla.

Odhodila to niekam do rohu izby, sadla si k stolu, vybrala čierne brko a zo zásuvky vyhrabala smaragdový atrament. Potom úhľadným písmom napísala strohú odpoveď. Netrebalo dlhé slohy. Aj tak by to nečítal. Pripevnila papier na nohu plamienke a tá konečne odletela.

A ona sa konečne mohla odobrala k spánku. Na ďalší deň sa potrebovala psychicky pripraviť. I keď jej na tom vôbec nepridával fakt, že sa jej celú noc snívalo o tom ako pri najbližšej príležitosti Luciusa pripraví o život.