Don't Be So Stubborn! // SK // HP FANFICTION

Kapitola 1 - Začiatok roka

"Už ste to počuli? Vraj Dumbledore prijal viac profesorov na jedno miesto!"

Veľkou Sieňou sa tento chýr rozšíril rýchlosťou blesku. Nestávalo sa veľakrát, že sa vôbec nejakí kompetentní profesori uchádzali o miesto a k tomu na Rokforte väčšinou bol ku každému predmetu len jeden profesor. Keby tí vedeli, že toto im už nebude mátať hlavičky dlho.. 

Začalo zaraďovanie. Ako každý rok. No.. možno nie tak úplne každý rok. Čo bolo zvláštne na tomto roku? Študentov bolo o poznanie menej. Prečo? Tiež dobrá otázka. Vec sa má tak.. Na konci minulého školského roku sa rozhlásilo, že Veď-Viete-Kto sa vrátil. Vtipné je, že jeden zo študentov to dokonca videl na vlastné oči. Vlaste – dvaja. Až na to, že jeden je momentálne zakopaný na cintoríne s nápisom na hrobe: "Milovaný syn." Chudák. Plačte, keď chcete.

A kto bol ten druhý? Harry Potter. Ak neviete kto to je, tak sa rovno udajte na Ministerstve mágie. Zaujímavé, že práve chlapec, ktorý prežil je všade kde sa niečo deje. I keď to nie je také nečakané, keď sa ho Veď-Viete-Kto snaží zabiť už roky.

Ale nejak sme odbehli od pointy. Študentov je menej, lebo rodičia sa sa ich boja posielať na Rokfort. Polka z nich už má pocit, že Dumbledore nedokáže ochrániť ich deti a druhá polka sa bojí, že Harry Potter ich deti prekľaje alebo niečo.. keďže je očividne šialený ak považuje Veď-Viete-Koho za živého. Len málo ľudí totiž vie teraz pravdu. Pravdu, že Temný Pán sa naozaj vrátil.

Zaraďovanie skončilo pri prečítaní posledného mena dievčatka, ktoré vystrašene odcupotalo k svojej fakulte – Bifľomor. Tento rok však najväčší príspevok do svojej fakulty obdržal práve Slizolin.. čím to asi tak bude.

"Ticho!" zahučal riaditeľ a všetci sa obzreli jeho smerom. "Tento rok budú trochu väčšie zmeny v profesorskom zbore než obvykle. Najprv by som rád privítal späť profesora Lupina, ktorý súhlasil, že sa vráti a spoločne s profesorkou McGonagallovou bude vyučovať na hodinách transfigurácie." Do Siene vstúpil strhaný muž vo veľkom plášti. Človek by si povedal, že pár dní už nespal, ale na jeho tvári hral spokojný úsmev. Akonáhle ho študenti zbadali, začali tlieskať a hulákať na celú Sieň. Najväčší hluk sa ozýval od chrabromilského stola.

"Ďalej vám chcem predstaviť dvoch nových učiteľov obrany proti čiernej mágií," začal a počkal kým bude v Sieni zas ticho. "Profesor Black," vyzval ďalšieho muža, aby vyšiel z bočnej miestnosti a chrabromilský stôl v tú chvíľu spustil snáď ešte väčšiu haravaru než predtým. Muž nahodil svoj typický úsmev, pri ktorom odpadla asi tak polovica študentiek a potom si odkráčal sadnúť vedľa Lupina.

"A nakoniec tu máme profesorku Ayersovú," na vyzvanie sa pomalým krokom presunula k stolu a usmiala sa ako na študentov, tak aj na ostatných profesorov. Znovu sa ozval potlesk, tentoraz hlavne od slizolinského stolu, no všetky ostatné stoly sa pridali úctivým potleskom. Za tohto chabšieho potlesku zaujala miesto pri stole medzi Snapeom a Blackom.

Potom začal rozprávať také tie zvyčajné kecy, ktoré hovorí každý rok. "Nechoďte do Zakázaného lesa", "nečarujte na chodbách" a podobne. Polka študentov ho už dávno prestala počúvať.. veď počúvali by ste ho, keď hovorí každý rok to isté?

"Tak.. a teraz keď sme si povedali to najdôležitejšie – jedzte a pite, čo hrdlo ráči!" za týchto slov sa na všetkých stoloch objavili misy s druhmi jedál od výmyslu sveta. Nesmel chýbať ani tekvicový džús alebo všetkými obľúbený kokteil, ktorý nikto presne nevedel z čoho bol.. ale hlavne, že chutil všetkým.

 Študenti sa však novými profesormi neprestali zaoberať. Bodaj by aj. Všetci si o nich vedeli svoje. Remus Lupin im bol známy už z tretieho ročníku a aj napriek tomu, že bol vlkolak nejakým zázrakom dostal opäť svoje miesto späť. Tí čo mali rozum však vedeli, že vlkolaci sú nebezpeční len vtedy, keď je spln a oni neužijú elixír. Sirius Black bol pre nich tak trochu záhadou. Vždy ho mali za podporovateľa Veď-Viete-Koho a zrazu sa pred dvoma rokmi dokázalo, že to na neho všetko bolo našité a že je to vlastne čestný a dobrý človek! Takže všetky tie veci, čo o ňom vedeli, boli pravdepodobne len ďalšie výmysly. No a potom tu bola ona. Lorrein Ayersová. Pri jej mene sa len slizolinskí študenti tvárili, že im to niečo hovorí. Najväčším mystériom tu bude asi práve ona. 

*** 

"Severus.. ak ešte chvíľu budeš na mňa zízať, tak ti vypadnú oči z jamiek," uškrnula sa Lorrein pri stole a otočila hlavu po svojej ľavici.

"Len ma prekvapuje, že ťa tu vidím. Nečakal som.." na chvíľu sa odmlčal. "No proste som nečakal, žeby si sa tu mohla objaviť."

"To som nečakala ani ja. Najprv. A potom sa to stalo," pokrčila plecami a zívla si. Odtrhla od neho svoju pozornosť a pozrela napravo. Tam už veselo Black a Lupin spolu o niečom diskutovali. Pokrútila hlavou a prevrátila očami. O čo, že sa rozprávali o Harrym? Zas. Typické. Radšej si nabrala nejaké zemiaky a šalát a začala to jesť. Výborné ako vždy. Aspoň niečo sa na Rokforte za ten čas nezmenilo. Asi by mala ísť pozrieť škriatkov, keď už je tu. Kedysi to boli dobrí spoločníci na bezsenné noci. Nie ako jej spolubývajúce. Pfuj.. môže byť šťastná, že vtedy neboli také šialené ako sú teraz.

"Haló! Svet volá Lorrein!"

Zaklipkala očami a všimla si ruku, ktorá jej behala pred očami. Otočila sa na človeka, ktorému veľmi zjavne ruka patrila (alebo o niečom nevedela..?) a zamračila sa.

"Vtipné," povedala na to sucho.

"Nevnímala si. Nerád to hovorím, ale mala by si občas dávať pozor čo so okolo teba deje, inak ťa raz zožerie drak a ty si to ani nevšimneš. A teraz.. mohla by si mi konečne podať tú soľ?" pri poslednej vete na ňu nahodil snáď až psí kukuč. Človek by povedal, že animágus nemá v ľudskej forme rysy zvieraťa, na ktoré sa premieňa no on – nie. On ich musí mať.

Porozhliadla sa okolo seba a zbadala soľ. Natiahla sa po nej a potom sa zamyslela.

"Čarovné slovíčko?"

"Abrakadabra?"

Zamračila sa soľ mu proste dala k tanieru. A tým sa skončil jej rozhovor na ten deň s Blackom. Aj keby sa chcel rozprávať – ona sa nechce a šlus. Stačilo jej toľkoto vidieť z toho veľkého decka za jeden deň. Nepotrebovala ďalšie jeho poznámky.. ten človek ju dokázal iritovať už len samotnou prítomnosťou.

Keď všetci dojedli svoje dezerty, tak si postupne prefekti odviedli všetky fakulty a aj profesori sa odobrali do svojich izieb. Bola rada, že aj napriek všetkému schytala izby v jednej z veží a nie v žalároch. Aj keď patrila kedysi k Slizolinu, žaláre nepatrili medzi jej najobľúbenejšie miesta a určite sa nevyžívala v ich obývaní tak, ako Severus. Dobre pre ňu. A teraz bude už čas ísť spať. Predsa len.. zajtra bude prvýkrát riadne učiť nejakú triedu. Aj tak má pocit, že celý zajtrajší deň bude totálne fiasko.