Nechápavo som na neho pozerala.
,,To je moje meno" usmial sa ,, Ja už idem, mám prácu" otočí sa na päte hľadiac do nejakého notesu a bez ďalšieho slova odchádza. Povedal mi práve svoje meno? On mi snáď číta myšlienky či čo. Je divný. Už od chvíle čo som tu. A nechápem to.
Vyťahujem mobil lebo chcem pozrieť čo je nové vo svete. No ako náhle si stihnem niečo pozrieť do izby prichádza sestra.
,,Máš návštevu" kto by to len mohol byť?
,,Otec?" poviem keď zbadám otca ako vchádza do izby. ,,s tebou sa ja nebavím" prekrížim si ruky ,,Ale no tak zlato, nemohol som skôr" smutne na mňa pozrie" no jasné to mu tak verím. ,,Prečo si vlastne prišiel?" naozaj by ma to zaujímalo, veď preňho je dôležitejšia jeho práca než jeho dcéra. Aj keď nevlastná. ,,Budeš mať predsa narodeniny pokiaľ si dobre pamätám. A ja mám pre teba darček. Teda my máme." my? do dverí vstúpi ďalšia osoba. O môj bože. To je mama! Nemala prísť až o 3 týždne?
,, Mama!" vypadne zo mňa a hneď sa ku nej rozbehnem ,, nevidela som ťa pol roka" usmievam sa ako idiot. Aj by som ju objala ale drží darček. Okamžite jej beriem darček z rúk pokladám ho na posteľ a hádžem sa jej do náručia. Potom ma chytí za ramená a po obzerá si ma. ,,Ty si ale vyrástla, a teraz šup otvor ten darček. Otáčam sa k darčeku a automaticky z neho strhávam baliaci papier.
Drevený kufor. Čože? ,,Otvor ho" povie otec. Poslúchnem. No to ma podrž. Je plný ceruziek, farbičiek, suchých pastelov, uhlíkov, no proste všetkého možného na maľovanie. Nie ten pre malé deti. Ale ten pre skutočných umelcov. Sen každého kto miluje kreslenie. Len ho nemám ako využiť. ,,pozri sa pod ten kufor" poradí mi otec.
Posúvam kufor a čo nevidím. Dva skicáre s 50 stranami veľkosti A3 ako ten kufor. Tak toto by som vážne od nich nikdy nečakala. Veď nekreslím už celú večnosť. Aj keď, mám tu veľa času tak preco zasa nezačať. ,, Ďakujem vám" a obidvoch si ich pritiahnem do náruče.
Keď už sa nemáme o čom rozprávať zrazu mama začne
,,Vieš, chceli sme ti niečo povedať" bože táto veta je to najhoršie čo môže človek počuť. ,, s otcom musíme nutne odísť na mesiac takže by sme ti nemali kedy dať darček preto o týždeň skôr" a kam odchádzate? To mu už asi nepoviete že. ,,Prečo?" nečakám na úprimnú odpoveď
,,Služobne" jasné a obidvaja? A naraz? ,,Aha" než stačia čokoľvek povedať už je tu sestra že sa končia návštevné hodiny.
Som taká unavená a to sú len 4 hodiny. A len čo zaleziem do postele som vyhnaná znova do spoločnosti.
Sadám si na obvyklé miesto a pozorujem. Všetci sa tu skvelo bavia. Teda aspoň tak vyzerajú. Ako sa dá tu baviť? Vidno že majú v sebe tunu liekov keď sú taký šťastný. Alebo len ja vidím všetko očami pesimistky. Stále lepšie než vidieť všetko ružovo, aj keď to tak nieje. Otáčam hlavu k oknu. Ten výhľad ma nikdy neomrzí.
