Od doby čo som bola na operácii prebehli dva týždne a tak ma musia izolovať od ostatných lebo je to pre mňa vraj,nebezpečné. Nemôžem nič. Len ležať a čakať ďalšie 2 týždne kým mi skončí ožarovanie rádiojódom. Je to peklo stále len ležať. Už sa vážne cítim ako chorý človek. Ale to len kvôli tomu že mám vyoperovanú štítnu žľazu a moje telo neprodukuje hormóny. Ani lieky nemôžem žiadne počas tohto obdobia užívať. Až po 4 týždňoch od uplynutia operácie. Začínam 3 týždeň a sestra mi povedala že priebehu toho 3 týždňa by som mala znova naberať silu. No to dúfam.
Nudím sa tu. S nikým sa nemôžem porozprávať. Dokonca ani ten doktor tu už dlho nebol. Stále nechápem prečo by som mu mala hovoriť krstným menom. Je to čudné. Presne ako on.
Ale aspoň že mi sem priniesli ten darček čo som dostala od rodičov. Vždy keď vládzem tak maľujem. Chvalabohu je to teraz častejšie a častejšie. Najradšej maľujem nočnú oblohu . Tam niesu žiadne hranice ako to má byť a ako nie. Môžem upustiť uzdu svojej fantázie. Keď som bola menšia tak som maľovala stále. No potom prišlo to obdobie, prvé zlomené srdce a ja som všetko hodila za hlavu. Nikdy som sa k tomu už nevrátila. Tá vec ma robila šťastnou. A mňa nebavilo byť šťastnou. Uzavrela som sa do seba. A všetkému som sa snažila vyhýbať. To aj teraz. Hlavne spoločnosti ľudí.
Konečne mám túto 4 týždňovú procedúru za sebou. Som zvedavá na ďalšiu časť liečby.
Vchádzam do svojej nemocničnej izby a zisťujem že mi stále nikoho nepridelili. Super. Tak rada by som si ľahla do postele ale každú chvíľu príde sestra aby ma odprevadila do spoločenskej miestnosti. Niekto zaklopal na dvere. Nehovorím. Otáčam sa a odchádzam. Sadám si na svoje miesto. Ako to že tu nikto nesedáva, veď je odtiaľto dobrý výhľad z okna a ešte aj na celú miestnosť. Poobzerám sa. Nič neobvyklé nevidím. Počkať, niečo tu predsa je. Vidím doktora Horana prvý krát v tejto miestnosti. Sedí na druhej strane miestnosti za stolom pri akomsi malom chlapcovi a hrá sa s ním. Aké milé od neho. Sledujem ho. Nemôžem sa na neho prestať pozerať. Stále ma to tam ťahá. Otáča hlavu a naše pohľady sa stretnú. Už len to mi chýbalo, prečo si ma všimol? No potom otáča hlavu naspäť a venuje sa chlapcovi. Čože?! Prečo neprišiel zamnou keď vidí že som tu sama? Každý by očakával že sa sem prirúti. Teda aspoň ja.
Vzdychnem si, vstávam a odchádzam na izbu. Už som tu bola dosť dlho. A necítim sa moc vo svojej koží. Hneď si lahíňam do postele a automaticky zaspávam. Konečne som vo svojej posteli. Ktorá nieje nejak extra pohodlná ale stále viac ako tá čo mali tam. Onedlho na mňa prišiel konečne spánok a ja odchádzam do ríše snov.
