Pohľad Maribell
______________________________
Sedela som na mojej nemocničnej posteli a čakala som na vyšetrenie ktoré malo konečne potvrdiť to či môžem ísť nadobro domov. Na jednu stranu sa teším no na druhú sa mi odtiaľto nechce. Lebo je tu on. Ešte stále mám motýle v bruchu keď si spomeniem na náš bozk. Nikdy by som si ani nepomyslela žeby som bola pre neho atraktívna. Premýšľala som či sa mu páčim. Určite sa mu páčim inak by ma nebozkával. Miluje ma? Bolo to len z túžby? Alebo v tom boli aj tie city? V myšlienkach som mala strašný chaos.
Začula som klopanie na dvere. Trhla som sebou. Do izby vošla sestra a povedala že ma odvedie na vyšetrenie. Zoskočila som s postele a nasledovala som ju. Tešila som sa že zase budem sama s Niallom. No keď ma odviedla k inému doktorovi nechápala som. Keď som sa pýtala prečo mám vyšetrenie u iného doktora nepovedala nič. Len pozerala pred seba.
Po prehliadke som sa posadila na stoličku kde som mala počkať. Naberala som všetku odvahu na vyslovenie mojej otázky.
,, Mô-môžem sa vás niečo spýtať?"zakoktala som ,, No samozrejme" usmial sa na mňa ,, Chcela by som vedieť prečo som tu u vás na vyšetrení a nie u môjho doktora.." zachoval sa presne ako sestra, pozeral nemo pred seba. Začala som mať zlý pocit. ,,Viete.. Nemal by som vám to vravieť ale... Doktor Horan bol pred týždňom hospitalizovaný v nemocnici. A nevyzerala to s nim moc dobre.
Zakryla som si rukou ústa. Nechcela som veriť tomu čo počujem. To nemôže byť pravda. Akoto že je v nemocnici.
||
Práve stojím pred nemocničnou izbou. Nie tou mojou. Ale tou Niallovou. Je mi do plaču. Bojím sa toho ako vyzerá, v akom je stave. Dotkla som sa chladnej kovovej rúčky. Pomaly som otvorila dvere. Keď som ho zbadala bolo mi ešte viac do plaču. Bol pripojený na prístrojoch. Pomaly som sa k nemu priblížila.
,, kto... Kto tam je? Jeho hlas bol taký slabý. ,,Maribell" otvoril oči aby sa presvedčil či som to skutočne ja. Usmial sa a ja tiež. Sadla som si vedľa neho a bez váhania som ho pobozkala. Nebudem klamať chýbal mi. Keď som sa odtiahla prekvapene na mňa pozeral. Očividne to nečakal a priznám sa že ani ja.
,,To bolo pekné" chytil ma za ruku ,,škoda že to je naposledy" nechápala som ,,Naposledy? Nie určite to nieje naposledy vyzdravieš. Vyhráš nad tým, aj ja som vyhrala" stisol mi ruku. ,,Keby si tak mala pravdu" rozkašlal sa. ,,dýcha za mňa prístroj. Ako malý som mal rakovinu pľúc dlho som bojoval a nakoniec som vyhral. No teraz sa vrátila a je ešte horšia. Už sa sám nenadýchnem. V podstate už teraz som mŕtvy" ja som len krútila s hlavou že nemá pravdu. Nechcela som to počuť. ,,...Dnes ma odpoja" dodal ticho" vtedy mi už vyhŕkli slzy. Hlava mi spadla na jeho hrudník. Viem že som ho ani trochu nepoznala ale niečo som k nemu cítila. A potrebovala som vedieť či aj on ku mne niečo cíti. No nedokázala som sa ho to spýtať. Príliš som sa bála.
Do izby prišla sestra s tým že už mám len desať minút než skončia návštevy. Posledných desať minút čo ho vidím živého. Teraz alebo nikdy. Moje oči boli plné sĺz. Jeho taktiež.. ,,Milujem ťa" predbehol ma. ,,Ja ťa tiež milujem" posledný krát som ho pobozkala. Potom ma už sestra vyhnala. Neverím že je to tu že už je koniec.
||
Je strašné stáť nad hrobom milovanej osoby. Vedieť že už sa nikdy nevráti. Jedine čo môžte spraviť je hľadieť na hrob. Už sa ho nemôžte dotknúť. Ani počuť jeho hlas.
Proste nič. Len sa modliť a čakať až sa stretnete spolu na druhej strane.
______________________________
Taak nakoniec som si povedala že ten príbeh dokončím :) tak dúfam že ste radi lebo mi to vôbec nešlo :D dúfam že vám nevadí že to neskončilo dobre... Nemám rada happy endingy :D
ďakujem že ste tento príbeh čítali a ďakujem za každý jeden vote čo ste dali :))
A ešte niečo... Môžte očakávať že v blízkej dobe začnem písať nový príbeh :) dúfam že aj ten podporíte tak isto ako tento :3
