Dosť že si ma aj všimol. Cítim ako sa mi slzy hrnú do očí. Nie, to je to posledné čo by som mala teraz robiť. Rýchlo zažmurkám a snažím sa zahnať slzy späť. Keď vychádzam z výťahu vidím už otca ako ma čaká.
,,Ahoj otec" kývnem na neho. Letmo ho objímem a vychádzam smerom von. Sadám si do nášho auta a automaticky si púšťam rádio.
,,Tak čo? Ako sa máš? Bolo všetko v poriadku? Tešíš sa domov?" ,,Hej otec" ,,Nieje ti moc do reči čo.. Ako inak" ,,Prepáč" hodím na neho ospravedlňujúci pohľad a otáčam sa k oknu.
Vážne bola tá jedna doktorka na Niallovi úplne zavesená? Cítim sa tak strašne hlúpo. A to len kvôli tomu že som videla Nialla s dvomi doktorkami vo výťahu. Dobre, možno boli vyškerené ale určite nie s toho dôvodu čo si myslím ja. Mám znova bújnu fantáziu. Ale aj tak som s toho nesvoja. A nemám byť prečo. Ja s nim nič nemám a ani s ním nič nebudem mať. Je to len môj doktor. Nič viac nič menej. A tým to hasne. Už musím o tom prestať premýšľať. Zbytočne si kazím psychiku.
Konečne sme doma. Tak dobrý pocit byť znova tu. Aj keď len na tri dni. Len čo vojdem do dverí už ma víta mama. Vchádzam do obývačky. Mama už zdobila stromček. Už 10 rokov máme stále ten istý. Obrovský až po strop, ozdobný červenými stuhami a žltými guľami. Sadnem si na gauč, zakloním hlavu a zavriem oči. Prajem si aby som tu už mohla ostať navždy a nemusela som sa vracať späť do nemocnice. Nakoniec vstanem otvorím oči a všimnem si že ma otec s mamou pozorujú.
,,Deje sa niečo zlato?" začne opatrne mama ,,Nie, čo by sa malo diať?" nepozriem sa jej do očí. ,,Ocko vravel že si bola v aute taká...taká smutná. Ani si sa s ním poriadne neprivítala" ,,Som v pohode" teraz sa jej už pozriem do očí a na perách sa mi objaví dosť falošný úsmev. Ale zdá sa že tomu verí keď sa na mňa usmeje späť. "Večerať budeme o 6 dobre?" pripojí sa do rozhovoru otec ,,idem ešte do obchodu nemáme ešte ovocie" berie kľúče od auta a už ho neni. Chcem sa ísť pozrieť do svojej izby ale mama ma zastaví. ,,Maribell, porozprávame sa" ajaj toto nieje dobré. ,,otca si možno oblafla tým divadielkom a falošným úsmev že si v pohode. Ale mňa rozhodne nie. No tak hovor o čo ide. Si zamilovaná však?" ,,Čo? Zamilovaná? Nie to rozhodne niesom" bránim sa. ,,Ale si, vidieť to na tebe" chytí ma za ruku ,,Maribell povedz mi čo ťa trápi, bude ti lepšie. Je to niečo s chlapcom však?" ,,Hej" vzdychnem si ,,Ja som to vedela, povedz mi všetko" túžobne na mňa hľadí. ,,Vlastne ono nieje o čom rozprávať . Veď ani nevie že existujem" trošku zaklamem. Aj keď kúsok pravdy na tom je. ,,Takže si sa do neho len za pozerala ?" ,,Dajme tomu, môžem ísť hore?" ,,Fajn choď, ale netráp sa. Čo sa má stať sa stane" presne tak mama.
Otváram dvere do svojej izby a zisťujem že je presne tak ako som ju nechala. Dokonalo uprataná. Len návliečky mám vymenené. Skočím do svojej obrovskej postele a užívam si to pohodlie. Tak toto je ozajstné pohodlie,nie tie nemocničné postele. Zoberiem si laptop zo stola a ľahnem si späť. Idem napísať Anne že som už doma.
M: už som doma konečne :)
A: jé super a zajtrajšok platí?
M: platí, Anna povedz mi o aké prekvapenie sa jedná
A: zajtra sa dozvieš:* prepáč ale teraz idem niečo nachystať zajtra po teba okolo 5 prídem
M:tak čau;)
Zaklapnem laptop a už úplne presne viem čo to bude za prekvapenie. Bude to párty. Ach, zabiť ju je málo
O 6 zasadneme k stolu a začneme jesť. Oplátka, polievka, a ryba so šalátom. Chvíľu sa ešte rozprávame a potom ma mama vyženie umyť si ruky. Lebo so špinavými rukami nebudem predsa chytať darčeky. Pod stromčekom som prevažne našla oblečenie. Ale čo ma najviac potešilo bola asi voňavka od diora a k tomu taký malý plyšový medveď. Preto sa mi to páčilo lebo sa to nepodobalo na darček od mojich rodičov. Nikdy by nevyhodili za takú, podľa nich blbosť, peniaze. Ale asi mi chceli spraviť radosť keď som bola v nemocnici.
Ešte sme si pozreli nejaké vianočné filmy a išli sme spať. Ja som pre zmenu túto noc zaspala hneď. Ani sa nečudujem veď kto by nezaspal na takej pohodlnej posteli.
