Asi mám výčitky zo včerajšej noci. Ale nechápem prečo. Chcel som to tak dlho. Obidve strany sú spokojné. Ja aj ona. Tak potom nechápem čo mi vadí. Kúsok môjho ja vie čo mi vadí, kvôli čomu mi je strašne. Ale nedokážem si to na 100% priznať. A ešte potom čo sa v noci stalo.
Victoria ma vážne priťahuje. Ale to je asi tak všetko. Čím viac ju poznám viem že som sa do nej len za pozeral. Veď nemáme vôbec spoločné záujmy, povahovo sme úplne odlišný. Vraví sa že protiklady sa priťahujú ale toto nebude ten prípad. Aspoň po tej vnútornej stránke. To som si uvedomil naozaj skoro.
Nebaví ma ju počúvať. Všetko čo vraví ma tak neskutočne unavuje. Stále by niečo vravela. Človek sa pri nej ani nedostane k slovu. Mám ju rád ale asi iba ako kamarátku. Netuším ako teraz vycúvam. Nechcem byť za hajzla. Ale aj keď jej to poviem hocijako, tú nálepku hajzla mať budem.
V hlave mi chodia furt rovnaké myšlienky. Nedokážem začať myslieť na niečo iné. Pomaly a potichu vstávam s postele a nahýňam sa po svoje veci. Každý kus oblečenia je niekde inde. Preboha to čo sa tu v noci dialo. Vtedy mi to ani tak neprišlo. Neviem kde mám tričko. Zrazu si spomeniem že ostalo v obývačke. Tričko nájdem prevesené cez telku. Oblečiem sa a stojím uprostred izby ako puk. Umieram od hladu ale neodvážim sa ísť do kuchyne si niečo dať. Hneď si to rozmyslím, veď sme spolu spali tak ma hádam nezabije keď sa najem a spravím aj jej niečo. Má preplnenú chladničku jedlom. Div že odtiaľ nevypadne. Presný opak mojej chladničky. Obsahom mojej chodničky sú len vajíčka, syr, a horčica a zelenina. Keď vravím zelenina myslím tým jednu cibuľu a polovicu papriky. Málokedy ju vidím plnú. Jedine na sviatky. Stravujem sa vo fastfoodoch alebo v nemocnici takže mi je úplne jedno čo v tej chladničke mám.
Prezerám si obsah Victoriinej chladničky. Všetky druhy zeleniny, tri druhy syrov či už tavených alebo tvrdých, salámy, klobásy, jogurty, mlieko, tri druhy horčice, 4 druhy džúsov, mlieko a tak ďalej. To sa jej vôbec nepokazí? Ako to stíha všetko zjesť keď tu býva sama. Radšej to nechám tak. Vyberiem vajíčka a spravím ako obvykle volské oko sebe a Victorií nejaký rožok. Najem sa a špinavý tanier s príborom položím do umývačky. Pozriem sa na hodiny a zisťujem že o pol hodinu mám byť v práci a cesta autom mi odtiaľto bude trvať hodinu. Do riti prídem neskoro. Rýchlo nájdem nejaký papierik a napíšem Victorií krátky vzkaz položím jej to na nočný stolík a utekám k autu. Dúfam že nebudem meškať príliš dlho. Zaparkujem auto na svoje obvyklé miesto a utekám do vnútra, rýchlo si privolávam výťah. Cesta výťahom sa mi zdá tak strašne nekonečná. Konečne som na svojom poschodí a dvere sa mi otvárajú. Rozutekám sa po chodbe no hneď jak si všimnem prvých ľudí spomalím. Všetci na mňa tak čudno pozerajú. Hlavne sestry a pacientky. Očami na mňa ukazujú, niečo si suškajú a potom sa potichu chichocú. Mám snáď niečo s vlasmi? Mám niečo naruby oblečené? Alebo to je tým že meškám? Zatváram dvere svojej kancelárie a idem si obliecť plášť. Ale ešte pred tým skontrolujem či výzeram normálne. Vyzerám tak ako vždy. Nechápem čomu sa hentie smiali,a pacientky tak po mne čudno pozerali. Sadám si za stôl a vrhnem sa na kopu papierov čo mi pribudli na stole. Je toho veľa ale stále menej než včera. Poctivo začnem robiť svoju prácu. Dokonca neprišiel nikto vyzvedať prečo meškám. Možno si nevšimli že chybám. To by bolo len dobré. Začujem klopanie na dvere, nestihnem ani nič povedať a už sa o dvere otvárajú . Stojí v nich Amy, jedna zo sestier. Je asi v takom veku ako ja tak si tykáme. ,,Niall prosím ťa ideš nám pomôcť vyzdobiť spoločenskú miestnosť na ten silvester?" vstávam a pritom jej prikyvujem. Všetko radšej než robiť hento papierovanie. ,,Tak s čím pomôžem?" opýtam sa jej. Amy mi hneď podáva také drevené guľôčky ktoré sú na kábli a vnútri tých guľôčok sú svetielka. ,,Preves to cez túto stenu, dik si zlato" bez toho aby mi dala priestor na odpoveď odchádza niekam na druhú stranu miestnosti. Toto nenávidím. Je to celé zamotané. Vždy keď prídu zamnou dostanem takúto robotu. Aspoň že toto nieje tak zložité odmotať. Postavím sa na rebrík a začnem vešať. V odraze v okne si všimnem, ako ma všetky pozorujú a usmievajú sa. Zrazu všetky hodia výzeram ala "to myslíš vážne!? " na Amy . Rýchlo to dokončím nech môžem čo najskôr odísť. Fakt nechápem čo dnes všetky ženy po mne tak čumia. Je to naozaj otravné. Keby to aspoň robili menej nápadne. A nie že postaví sa dobre že nie rovno predomňa a huba dokorán. Samozrejme to je len obrazne.
Prídem za Amy a spýtam sa jej či to je všetko. Chvalabohu áno. Teraz len musím prejsť s jednoho konca chodby na druhý. Všimnem si ako zo svojej izby vychádza Maribell. Plače. Zarazím sa a ona tiež. Hneď za sebou zatvára dvere a uteká do miestnosti ktorá je určená pre návštevy. Síce tam nikto nechodí, všetkých púšťame do izieb k pacientom ale tak, máme ju aby sa nepovedalo. Idem za ňou. Rozhliadnem sa po izbe, kde by len mohla byť? Izba je zariadená do zelena. Je tu strašne veľa sedačke, stoličiek a stolov. Vzdychnem si, tu ju nájsť potrvá večnosť. Započúvam sa. Hrobové ticho, dúfal som že budem počuť aspoň vzlykanie. Prešiel som celú miestnosť. Nevidím ju tu. Možno je na tých záchodoch čo sú určené pre návštevy. Do dievčenských by som ale nemal chodiť. No a čo, veď tu nikto nieje len ona a ja. Vstúpim dovnútra a pozriem na kabínky. Nahnem sa nech rýchlejšie zistím kde je. V žiadnej kabínke nevidím nohy. Neostáva mi nič iné než skúsiť všetký kabínky.
Nájdem ju hneď na prvý pokus. Šokovane na mňa hľadí. V očiach jej vidím úplnú beznádej. ,,Čo sa stalo?" spýtam sa ,,Nič" odsekne a dá hlavu na bok. ,,Prečo klameš" čupnem si k nej ,,vážne nič, nič čo by ťa malo zaujímať" ,,Ale mňa to zaujíma. Všetko čo sa týka teba ma zaujíma" neverím že som to povedal
