Celý večer som z nej nespustil oči. Zaujímalo by ma načo myslí. Len tam tak sedí a pozerá von oknom. Mal by som čo najskôr povedať Victorii pravdu. Čo keby sa to Maribell dozvedela. Vytiahnem mobil a otváram správy. Hľadám Victoriu. Viem že to nie je správne takto cez sms ale je to najrýchlejší možný spôsob. A neviem či by som bol schopný jej to povedať do očí. Keď som vytiahol mobil zistil som že som dostal správu od svojho doktora. Trochu ma to vystašilo. Nikdy mi nepíše, vždy mi povie dátum kedy mám prísť po výsledky a tým je to vybavené. Správa bola krátka a stručná.
Stálo v nej: Príď 2.1 ku mne do ordinácie. Je to vážne.
V tej chvíli mi stuhla krv v žilách. Žeby je to späť? Ale to nieje možné som predsa už niekoľko rokov čistý, úplne to zmizlo. Cítil som ako sa mi do tváre hrnie krv. Okamžite som odišiel z miestnosti. Ignoroval som hlasy mojich kolegov a kolegýň kam idem čo sa deje. Musím byť sám. Rýchlym krokom som vošiel do svojej kancelárie zabuchol som za sebou dvere. Mal som chuť všetko rozmlátiť. Ale potom som sa ukludnil, veď predsa sa to nemuselo vrátiť môže ísť úplne o niečo iné. Sadol som si na stoličku a zhlboka som dýchal. Položil som si hlavu na stôl a hneď som zaspal.
Ráno som sa prebudil s hrozným pocitom. Síce mám k doktorovi prísť až zajtra ale to nevydržím. Musím to vedieť už dnes lebo asi zošaliem. Vybral som sa teda k výťahom. Šiel som na 5 poschodie. Až vo výťahu som zbadal že nemám na sebe svoj plášť. Kedy som si ho dal dolu? Prekrútil som očami. Načo riešim také blbosti. Z výťahu vychádzam celý nervózni z toho čo sa dozviem. V čakárni je plno ľudí. Ako to že tu je tak moc ľudí na nový rok? No nič. Nehodlám čakať a tak hneď zaklopem. Asi za päť minút mi otvorí sestra. Nemusel som ani nič vravieť a hneď vedela prečo tu som. Bez zbytočných slov ma pustila do vnútra. So srdcom až v krku som kráčal za doktorom. Keď ma zbadal bol prekvapený.
,,Čakal som ťa až zajtra ale keď už si tu tak ti to poviem na rovinu" spravil si dlhšiu pauzu akoby hľadal tie správne slová ,,podľa výsledkov to vyzerá tak že sa to vrátilo" nasledovala ďalšia pauza ale dlhšia. Moje obavy sa naplnili. Zase začne ten kolotoč? ,,Ou" to jediné zo mňa dokázalo vyjsť. ,,Každopádne, nieje to až tak vážne myslím že to dokážeš znova poraziť" položil mi ruku na plece ,,už by si mal ísť mám tu pacientov, vidíme sa v pondelok a drž sa" len som kývol s hlavou.
Po ceste domov strašne snežilo. Videl som maximálne meter pred seba. Nenávidím šoférovanie za takéhoto počasia. Auto som zaparkoval pred domom a vošiel dnu. Porozhliadol som sa okolo seba. Taký neporiadok tu mám. Vždy si poviem že to upracem ale nikdy sa tak nestane. Presunul som sa do obývačky pre kufor aby som si zbalil veci. No namiesto balenia som sedel na zemi vedľa kufra a pozeral do prázdna. Chcelo sa mi plakať. No ani slza mi nevypadla. Natiahol som sa po ovládač a zapol som rádio. Práve hrali nejakú popovú hudbu. Nezachytil som ale názov. Ľahol som si chrbtom na zem, zavrel oči a započúval sa. Aspoň som sa snažil. Pred očami som mal samé hadičky, injekcie, doktorov, sestry, a hlavne nemocničnú izbu. Striaslo ma. Znova nie. Nechcem to znova zažiť. Po chvíli som zaspal na zemi
