Asi po 3 infúzií mi opuchlo miesto vpichu. Museli mi tú ihlu vybrať a pichnúť do druhej ruky na to isté miesto. Opuchnutú časť mi natreli nejakým gélom a zalepili.
Už po 5 infúzií som bola načisto odrovnaná. Myslím že každú polhodinu som bola nad misou. Sestra mi priniesla aj nejaké lieky proti zvracaniu. A do toho ešte kopu iných. Tak toto fakt nezvládam. Každé ráno chodím na chemoterapiu. Potom utekám na wc, dám si lieky,wc, najem sa, znova na wc a znova lieky,WC, spánok a tak stále dokola. Mám šťastie že ešte dva dni a bude koniec. Dokonca mi povedali že po chemoterapii si ma tu ešte pár dní nechajú a potom ma pustia na tri dni domov. Už sa nemôžem dočkať. Konečne uvidím svoju izbu a pôjdem za Annou. Vážne sa teším.
Posledný deň idem na infúziu. A za celý ten čas sa tu Horan neukázal. Dokonca som nabrala aj odvahu sa spýtať sestričky či neviem kde je. A ona že tiež nevie. Podľa mňa vie, len to na mňa hrala. Veď čo som si myslela. Určite to pacientke povie že? Smrteľne vážne chcem vedieť kde je. Veď keby si bral dovolenku tak určite nie teraz, ale cez sviatky. Ale čo mi je vôbec do toho čo s ním je. Ja som tá posledná čo by sa do neho mala starať. A už musím naňho prestať myslieť, nerobí mi to dobre. Radšej sa budem zaoberať nad tým koľko som už pojedla liekov a koľko ich ešte len pojem. Lebo je to fakt slušné číslo. Keď nad tým tak uvažujem bolo ich minimálne 10 za deň. Minimálne. Za tento týždeň som pojedla viac liekov ako za celý svoj život.
Konečne sa po 11 dňoch cítim lepšie. Takže ma na Vianoce pustia domov. Už som dala vedieť aj Anne. Nevie sa ma dočkať a ževraj má nejaké prekvapenie. Tak to som vážne zvedavá. Lebo Anna keď má nejaké prekvapenie tak to neni rozhodne nič dobré. Väčšinou sú to žúry. Možno ma ale tento krát prekvapí. Lebo dobre vie že na žúrky teraz chodiť nemôžem. Lebo na každej dobrej párty je alkohol. A alkohol mám ja zakázaný.
Myslím že zomriem od nudy. Už vyše hodiny ležím na posteli a pozerám sa na strop. Chcem zaspať ale vôbec sa mi nechce. To je tak ubíjajúce. Vôbec neviem zastaviť tok mojich myšlienok. Púšťam si hudbu. Dúfam že ma dokáže uspať. Bezúspešne . Namiesto toho aby ma uspala ma ešte viac prebudila. Pozriem sa na hodiny. 2 hodiny ráno. No skvelé ráno budem totálne nevyspatá. Konečne o 3 ráno zaspávam.
Budím sa o 8 ráno. Nato že som zaspala okolo 3 som odpočinutá dosť. Na stole už mám nachystané lieky s vodou. Zapijem ich a vstávam do kúpeľne si opláchnuť tvár a vyčistiť si zuby. Dokonca sa aj namaľujem. Dám si ako vždy make-up, spravím si linky, nanesiem riasenku a je to. Nič komplikované. Ešte sa oblečiem a budem čakať až pokým pre mňa nepríde otec. Na skrátenie času si zapnem televíziu. O 11 mi klope sestra že už je tu môj otec a čaká ma na recepcii. Zoberiem si len pár vecí ktoré som si nabalila a odchádzam. Zavolám si výťah. Z výťahu vystupuje Niall v sprievode s nejakými dvomi doktorkami. Celé sú vyškerené. Som si mohla myslieť. Nechám ich nech vystúpia. Vchádzam do vnútra a stláčam P-prízemie. On si ma hádam ani nevšimol. Zrazu mám strašne ťaživý pocit na hrudi. Ešte než sa výťah úplne zavrie začujem
,,Maribell?!"
