Sakura In You/ BTS [YoongixGirl] ✅

39. Agust D- The Last

„Yumi?!"

„Taehyung?!"

Jeho prekvapené oči sa stretli s tej jej a obaja na chvíľu stratili slov. Keď zbadala Taehyungovu tvár, je srdce sa takmer zastavilo. Hlavou jej prebehla len jedla myšlienka.

Zvládla to. Našla ich.

„Yumi čo tu robíš?" snažil sa ju objať.

„Kde je? Kde je, Tae? Niečo sa mu stalo. Viem to. Kde je?!"

Vletela do šatní a nemotorne si utierala slzy.

Miestnosť bola plná ľudí a ich zraky sa upriamovali k útlej Yumi v strede. Nikto nechápal, ako sa tam nabrala a ona sama tomu nemohla uveriť tiež.

„Yumi, čo tu robíš?" podišiel k nej Jungkook a objal ju okolo pliec. Šiesti chalani sa zhŕkli okolo nej a snažili sa ju upokojiť.

„Kde je Yoongi? Musím ho vidieť."

„Yumi, sadni si," podišiel k nej Namjoon. „Musíš sa upokojiť."

„Kde je Yoongi?!" kričala a po lícach jej stekali slzy.

„V kúpeľni," chytil ju opatrne za ruku Tae. „Zamkol sa a nechce vyjsť."

Vedela to. Celý ten čas to vedela. Zase sa to stalo. Dostal záchvat. Tak ako prvýkrát a mnohokrát potom, ona bola v týchto situáciách vždy pri ňom.

„Nikoho k sebe nechce pustiť. Už je tam dve hodiny."

Rozbehla sa ku kúpeľni a začala na neho volať.

„Yoongi, počuješ ma? To som ja, Yumi. Som tu. Som tu pri tebe. Prosím otvor. Láska, som tu."

Všetci ju zdesene pozorovali ako búcha a kričí do dverí na konci miestnosti. Plakala a volala a nedokázala prestať.

Snažili sa ju zastaviť, vraviac že ho to iba viac vydesí a že sa musí stíšiť, ale ona nepočúvala. Naďalej zúfalo búchala v snahe opäť ho vidieť a držať v náručí.

„Som tu. Som pri tebe. Yoongi, prosím otvor. Milujem ťa. Tak veľmi ťa milujem. Musíš otvoriť."

Vtedy sa pohla kľučka.

Jeho bledá tvár sa objavila medzi dverami a oni sa po tak dlhom čase opäť pozreli jeden na druhého.

So slzami v očiach jej okamžite vletel do náručia a zaboril sa do jej objatia tak silno, ako len vládal. Tvár mal mokrú a celý sa triasol. Opäť pocítil jej teplo a jej sladkú vôňu, na ktorú nikdy nezabudol.

Kolená sa mu podlomili a oni obaja spadli na zem, nepovoľujúc ich pevné objatie. Nemohli sa od seba odlepiť. Nedokázali to. Ich objatie bolo tak veľmi silné.

Ona bola to jediné čo potreboval.

Konečne boli zase spolu.

Sedeli na zemi a obaja plakali. Držali sa v náručí a pevne sa stískali. Privinula si ho k sebe a hladila po chrbte až kým jeho telo neprestal ovládať kŕč. Primkýnal sa k nej stále pevnejšie a nežne stískal jej útle telo. Tak jemne ju hladil po hebkej pokožke zátylku. Konečne ju mal pri sebe.

Držala ho za ruku a do ucha mu šepkala tie najkrajšie slová, ktoré potreboval počuť.

Vravela mu, že ho miluje.

Ľudia v miestnosti na nich mlčky hľadeli. V ten moment sa nikto nezmohol na slovo. Bolo to veľmi silné a pohľad na nich bol bolestivý. Každý videl, ako veľmi sa ľúbili. Napriek tomu, čo všetko si spolu zažili a ako sa obaja snažili zabudnúť, stále to cítili rovnako.

Nič sa nezmenilo.

Milovali sa.

Tak veľmi a tak beznádejne.

A oni sa od seba nepohli ani na krok.

Nemohli.

Nie v ten večer.

***

Nepustil ju.

Držal ju za ruku až kým neprišli na jeho hotelovú izbu. A tam sa zase ponorili jeden do druhého.

Nič nevraveli; nič nebolo potrebné vravieť.

Vždy spolu vedeli rozprávať aj bez slov. Slová boli zbytočné. Ich pohľady, ich úsmevy a ich letmé bozky boli jasnejšie ako všetky slová sveta.

V tú noc sa milovali.

Jej vôňa, jej hlas, jej dotyk. Bola jeho liek.

Hladil ju po vlasoch a na čelo jej vtískal malé bozky.

Bola pre neho tak veľmi vzácna.

Bola len jeho.

Jeho malá Yumi.

Jeho všetko.

Pripomínala mu časy kedy bol šťastný.

Bola jeho droga.

Bez nej bol slabý a s ňou ešte viac, ale miloval to.

Nemohol ju opustiť. Nie v tú noc.

Stále sa milovali. Ten rok nič nezmenil. Ich city neochladli napriek tomu, že sa o to obaja snažili.

Vedeli, že sú si súdení a nikto a nič ich nepresvedčí o opaku.

To, čo spolu cítili bolo až príliš silné na to, aby to ignorovali.

Jej bozky a dotyky jej hebkého tela na tom jeho mu opäť pripomenuli, aké krásne je byť živý.

Aké krásne je niekoho milovať a byť milovaný.

Chcel ju. Chcel ju len pre seba a v tú noc jej ukázal, ako veľmi ju vždy ľúbil. A ako ju vždy ľúbiť bude.

Chcel aby vedela, že nech sa stane čokoľvek, vždy ju bude milovať.

Vždy bude pri nej.

V ten večer sa však osud rozhodol inak.

Ich osudový večer. 

***

Tak.

Táto kapitola sa mi písala ľahko a zároveň tak ťažko. Asi tak, ako keď počúvam tú pieseň. Doslova ju milujem a nenávidím. Niekedy ju nedokážem ani len počuť, tak veľmi silná sa mi zdá byť. Hlavne to dlhé pípnutie... niekedy mám pocit, že mi je až zle. Neskutočné, čo všetko dokáže spôsobiť jedna pieseň. Je inšpiráciou pre túto kapitolu a zároveň pre celý príbeh. 

Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Je to totiž koniec niečoho starého, a začiatok niečoho celkom nového.

Dúfam, že máte radi prekvapenia, lebo k tomuto náš príbeh smeroval.

Love you.