Sakura In You/ BTS [YoongixGirl] ✅

7.

„Kobayashi!"

Yumi nemala ani potuchy, kde Yoongi býva, tobôž nevedela, ako sa odtiaľ dostane domov. Vonku už bolo chladno a pomaly sa začínalo stmievať.  Noha ju poriadne bolela a ju čakala ešte dlhá cesta, no jej hnev jej nedovolil prosiť ho o pomoc. Zbalila si veci a krívajúc opustila jeho byt. Nenamáhal sa ju nijak zastaviť, ba naopak, otvoril jej ešte dvere.

Každý krok jej spôsoboval bolesť a čím dlhšie išla, tým jej členok viac a viac opúchal. V strede cesty na neho už ani nemohla dostúpiť a tak viac-menej len pomaly skackala.

Cítila sa tak ponížene, že nechcela nikoho prosiť o pomoc. Hlavne nie Midori, ktorá by jej len dobre vynadala. Chcela sa skrátka premôcť a napriek veľkým bolestiam, pokračovala ďalej.

A preto, keď sa pri nej v strede dlhej ulice zastavilo auto, ona sa ani len neobzrela.

„Kobayashi, okamžite nastúp."

„Neskoro, už som za chvíľu doma."

„Kobayashi, vieš ako dlho som ťa hľadal?"

Išiel pomaly popri nej so stiahnutým oknom a ruku mal vyloženú na ráme.

„Nebuď hlúpa a nasadli."

„Takú radosť ti neurobím Yoongi," krivkala stále ďalej.

„Dočerta! Tami!"

„Volám sa Yumi!" zvreskla a darovala mu nevraživý pohľad.

„To je fuk," prevrátil oči. „Nebyť mňa, stále ležíš pod autom na prechode."

„Nebyť teba, neprejde ma auto!"

„Neprešlo ťa. Iba do teba narazilo, lebo si mu skočila priamo pod prekliate kolesá! To si vážne až tak bláznivá?"

„Možno som to urobila naschvál, aby som už nikdy nevidela ten tvoj ksicht!"

„Blázon. Si blázon."

„Budeme sa tu urážať?"

„Nebudeme. Nastúp!"

„Ani náhodou!"

„Mám ťa sem preniesť alebo čo?"

Yumi na chvíľu rozpačito zastavila.

„V náruči?"

„Čo?! Bože zachráň ma. Kedy ti preplo Yumi, povedz? Takáto si bola vždy, alebo sa to stalo na tom prechode? Toto nechcem mať na svedomí. "

„Ty si vážne pako Yoongi."

„Dobre. Prepáč. Ty si hrozná citlivka. Od princa na bielom koni mám ďaleko, ak si si nevšimla."

„To sa vážne nedá prehliadnuť."

„Vtipné, nastúp!"

„Kobayashi!"

„Dočerta, Yumi!"

*

„Zapni si pás."

„Plánuješ havarovať?"

„Ak neprestaneš rozprávať..."

„Idiot."

Yumi sama nechápala, čo v jeho aute robí, no keď po pár krokoch spadla na zem, asi nemala inú možnosť. S bolesťou dokrívala k autu a v očiach sa jej leskli malé slzy.

„Reveš? Mala si si sadnúť dozadu. Deti nemajú čo robiť na predných sedačkách."

„Rada úplne vystúpim. Už som za chvíľu doma. Zvládla by som to."

„Nejdeme k tebe domov," nevenoval jej ani jeden pohľad a preradil.

„Ideme k tebe domov?"

„To by sa ti páčilo, čo Kobayashi?" prevrátil oči. „Vážne si divná Yumi. A zapni si ten pás pre boha živého, lebo ťa fakt niekde vysadím."