Cross the lines

*Ako stratiť dôstojnosť*

Hlava sa mi točila a telo ma vôbec neposlúchalo. Dav okolo mňa skákal a svet bol jeden veľký kolotoč. Bolo mi zo seba na zaplakanie. Toto som nebola ja. Práve naopak, robila som všetko, čo som predtým odsudzovala. Cítila som sa nanič, potrebovala som ísť na vzduch a byť chvíľu sama. Pretlačila som sa cez všetky spotené telá a konečne prešla cez presklené dvere vedúce na terasu. Rozhorúčenú tvár mi osviežil studený vánok. Za domom sa pohybovalo niekoľko ľudí, tak som ho obišla a kráčala ďalej, kým som ich nestratila z dohľadu. Sadla som si na obrubník chodníka a vložila si tvár do dlaní. Bolo mi zle. Zo seba samej, zo Shana aj fyzicky. Môj žalúdok sa vzpieral neobvyklej dávke alkoholu. Bola som v stave, v akom som sa skutočne nechcela vracať domov, no na tomto mieste som už viac nedokázala zostať. Dalo sa predpokladať, že rodičia môj príchod aj tak ani nezaregistrujú. Takže to bolo úplne jedno.

Keď som otvárala Uber v mobile,  spomenula som si na Shanove slová: "Dnešné výzvy ešte nie sú u konca!" a môj prst ťukajúci po displeji sa na okamih zastavil. Mala som už všetkého dosť. 3 výzvy za jeden večer? Nepreháňal to trošku? Bola som hrozne zničená a unavená. Shanovi je už aj tak úplne jedno kde som a čo robím. Určite už hodne popil alebo sa niekde zašil s nejakou babou a na mňa zabudol. S týmto presvedčením som potvrdila odvoz a čakala naň ako na spásu. Striasla som sa zimou a kolená si pritiahla bližšie k telu.

O pár minút pri mne zastavilo objednané vozidlo a ja som s výdychom otvorila dvere. Zrazu ma však niekto strhol za rameno a dvere ostali otvorené dokorán. Šokovane som sa pozrela na vodiča. On len otrávene čakal, kedy konečne nastúpim. Obzrela som sa a oči sa mi stretli so známym pohľadom. "Slečna sa ešte nikam nechystá" povedal rázne vodičovi. Ten nás zasypal nadávkami a šomraním, no keď mu Shane podal 20-dolárovku zavrel dvere a odfrčal.

"Prečo si to urobil?" zasipela som. 

"Ako som povedal, dnes ta ešte čaká jedna výzva. Zábava ešte neskončila." uškrnul sa a vložil mi do ruky papierik.

Prevrátila som oči a rozbalila som ho. Chcela som to mať čo najrýchlejšie z krku a vypadnúť.

5. PRAVIDLO : NIKDY NIKOHO NEPOBOZKÁM BEZ CITU

Zamrazilo ma. Možno práve kvôli tejto zásade som nikdy nikoho nepobozkala. Nikto sa toho zatiaľ nestal hodný. A on teraz chce, aby som pobozkala hocijakého cudzinca. Prebodla som ho pohľadom.

"Rád by som ti poslúžil zlatko. Ale vieš, že mňa by si bez citov pobozkať nedokázala..." zašepkal uštipačne a sebavedomo ukázal rad bielych rovných zubov. "Len do toho! Splň úlohu a si voľná." dokončil a spokojne odkráčal.

Pošúchala som si skrehnuté ruky. Všetko vo mne kričalo - odíď! Kašli na toho namysleného idiota. Nerob mu tú radosť a nepodvoľuj sa mu. Vo vnútri som však stále cítila, že to musím nejako dobojovať. Nie kvôli sebe. Kvôli Emily. Už som ju nechcela viac raniť. Dlžila som jej to. Sama som si mohla za to, že som Shanovi dovolila dostať sa tak blízko. Ukradnúť mi denník. Teraz som si to musela odpykať.

Pobrala som sa teda späť do preplneného domu. Postavila som sa bokom a prezerala si tváre mihajúce sa na parkete. Bolo to absurdné. Z tej bandy zbohatlíkov som si mala vybrať, komu venujem svoj prvý bozk. Rozhodla som sa to nechať voľne plynúť a zaradila som sa do tancujúceho davu. Bolo mi jasné, že príležitostí v tomto kruhu ľudí bez akejkoľvek kontroly nad sebou bude dosť. 

"Maličká!" ozvalo sa mi onedlho za krkom. Otočila som sa a ovanul ma pach tvrdého alkoholu. Lačne na mňa hľadeli neznáme zelené oči. "Si tu sama?" spýtal sa narážajúc na fakt, že sa okolo pohybovali družné skupinky či zamilované páriky, medzi ktorými som ja len stratene poskakovala. Priam som volala po pozornosti opitých indivíduí. "Ako vidíš som" odvrkla som. Môj tón ho však neodradil a moja odpoveď mu hrala do karát. Cítila som na sebe Shanov skúmavý pohľad.

"Nejdeme niekam bokom?" opýtal sa môj nový prívesok a ja som prikývla. Ten chalan sa mi hnusil, ale bolo mi jasné, že úlohu dnes musím splniť. A niekto, kto si to do rána nebude ani pamätať, vyzeral ako dobrá voľba. Okrem toho, naozaj som netúžila spraviť Shanovi také zadosťučinenie a pobozkať ho uprostred plného parketu. Prijala som teda ruku neznámeho a nechala sa odviesť po schodoch na prázdnejšiu a tichšiu chodbu. Bolo mi jasné, že to čoskoro príde. Vysoký chalan ma oblapil okolo pása a pritisol si ma bližšie k sebe. Bolo mu jedno kto som či ako sa volám. Rukou mi prechádzal po chrbte a v očiach mal neprítomný pohľad. Zavrela som oči a nechala ho, nech pritisne svoje pery na moje. Neboli to bozky, aké som som videla v svojich predstavách. Bozkával ma drsne a dychtivo. V ústach som cítila pachuť alkoholu a do nosa mi udieral cigaretový smrad, ktorým bol celý napáchnutý. Bolo mi z toho zle. To, čo som považovala za krásny prejav citov, jemný a vášnivý, sa v okamihu zmenilo na niečo, z čoho sa mi dvíhal žalúdok. Po chvíli som sa odtisla a snažila som sa mu vymaniť z náruče. No jeho zovretie nechcelo povoliť. 

"Pusti ma!" povedala som rázne odtláčajúc jeho telo od môjho.

"Maličká, ešte sme neskončili..." zamrmlal a nasilu sa prisal späť na moje pery. Bol čoraz dotieravejší a surovejší, pritláčal moje telo o stenu a mňa pohltil strach. Všade hrala hudba a môj krik bol každému ukradnutý. Celou silou som sa vzpierala, no zdalo sa mi, že jeho to ešte povzbudzovalo. Prechádzal mi dlaňami po tele a mňa sa zmocňovala úzkosť. S vypätím všetkých síl a využitím jeho nemotornosti pod vplyvom alkoholu sa mi predsa len podarilo nejako ho odsotiť a rozbehnúť sa do najbližšej izby. Zamkla som za sebou dvere a dúfala, že sa v nej akurát nenachádza nejaký rozvášnený pár. Opatrne som hmatala po stene a narazila na vypínač. Rozsvietilo sa a zistila som, že som zablúdila do miestnosti, ktorá slúžila zrejme ako práčovňa. Mne však bolo jedno kde som. Podstatné bolo, že som sama a v ako takom bezpečí. Schúlila som sa ku stene a moju tvár začal kropiť vodopád sĺz. Telo sa mi triaslo a na rukách som stále mala zimomriavky. Cítila som sa strašne. Pomaly mi dochádzalo, čo sa mohlo stať. Mohlo to zájsť oveľa ďalej. Nevedela som zastaviť pocity, ktoré ma ovládli. Pred očami sa mi stále prehrávala tá scéna dokola a dokola. Som taká hlúpa. Prečo som sa nechala odviesť hore na chodbu? Mala som ho radšej pobozkať dole pred všetkými a vykašľať sa na svoje ego, ktoré aj tak už bolo pochované hlboko pod hladinou. Alkohol mi asi už načisto zatemnil mozog. 

Zelenooký chalan sa ešte chvíľu za mnou dobíjal, no po čase ho to prestalo baviť a pobral sa ďalej, zrejme hľadať inú obeť. Nemala som odvahu odtiaľ odísť a riskovať, že na neho takého rozhnevaného niekde natrafím. Tak som tam len sedela. Sama. Schúlená. V zajatí svojho neutíchajúceho plaču.