Cross the lines

*Ako vyjsť smrti v ústrety*

V noci som takmer vôbec nespala. Neustále mi hlavou behali myšlienky a srdce šialene bilo. Keď sa mi aj náhodou podarilo na chvíľu zaspať, tak sa tie najhoršie predstavy premietajúce sa v mojej hlave zmenili na nočné mory. Z celého srdca som túžila vyvliecť sa z toho stretnutia- vyhovoriť sa na chorobu či zaracha, domáce povinnosti či babku ležiacu nemocnici. No vedela som, že pred Shanom žiadne výhovorky neobstoja. Musela som tam ísť, aj keby som dostala rovno 40-stupňovú horúčku. Teda omyl, nemusela. Ale môj život by sa týmto rozhodnutím definitívne skončil.

O ôsmej už som stratila aj poslednú nádej na pokojný spánok, preto som vyliezla z postele, obliekla sa a začala robiť všetko preto, aby som sa aspoň trochu rozptýlila. Jesť som nemohla, žalúdok som mala taký roztrasený, že by som v sebe asi nič neudržala. Tak som začala upratovať celý dom. Kedže rodičia už zase od rána trávili čas vo firme, bola som sama. Nemohla som povedať, že mám samotu rada, no už som si na ňu takmer úplne zvykla. Mama s otcom odjakživa veľa pracovali, no kedysi sa s nami aj napriek tomu snažili tráviť čas. V poslednom čase však už nevenovali pozornosť takmer ničomu inému ako práci. Odkedy Nate odišiel asi nadobudli pocit, že im už obe deti odrástli, vedia sa o seba sami postarať a nič ich doma nedrží. Preto som ostávala takmer stále len ja s prázdnym domom. Bolo to kamarátstvo na život a na smrť.

O tretej som mala už všetko hotové a do Shanovho príchodu mi ostávali ešte dve hodiny. Nervózne som pochodovala po dome. Po celom tom upratovaní som bola už celá spotená a uťahaná, preto som napokon zamierila do sprchy. Zhodila som zo seba oblečenie a zo zrkadla na mňa hľadeli strnulý a smutný pohľad. Prešla som si po vychudnutých ramenách. Veľa som nejedla a bolo to na mne vidno. Bola som nízka a chudá. Aj moja tvár prepadnutá vyzerala ešte úbohejšie. Iné dievčatá sa sťažujú pre kilá navyše, no pravda je, že podváha na vás často vyzerá ešte horšie. 

Vošla som do vane a pustila na seba prúd teplej vody. Vždy ma to dokázalo upokojiť. V sprche som vždy trávila viac času ako ostatní. Večer som si často zvykla napustiť plnú vaňu vody, zapáliť sviečky, pridať nejakú voňavú penu do kúpeľa, pustiť obľúbenú hudbu a nerušene relaxovať. Teraz som však musela zvoliť rýchlejšiu variantu.

Po rýchlej sprche som sa zabalila do uteráka a prebehla bosá do svojej izby. Zúfalo som otvorila šatník. Určite však nie preto, aby som vyberala niečo, v čom budem vyzerať neodolateľne. Naozaj som netúžila, aby si Shane myslel, že sa mu snažím páčiť. Možno niekoľko rokov dozadu, keby som dostala šancu ísť s ním von, výskala by som od šťastia a podstupovala pred stretnutím rozsiahle úpravy vzhľadu. Áno, ťažko sa mi to priznávalo, ale kedysi sa mi páčil. Teda páčil je slabé slovo. Bola som do neho bláznivo zamilovaná. Tak veľmi, ako len 15-ročné dievča môže byť.  A on o tom, vďaka môjmu denníku, dobre vie. No dnes bolo všetko inak. Tie najpozitívnejšie city sa zmenili na nenávisť. Odkedy mi začal ubližovať všetkými možnými spôsobmi, moja predstava o ňom sa rozbila na márne kúsky. Už viac nebol ten dokonalý, hnedooký, vysoký chlapec s tmavými, príťažlivo rozcuchanými vlasmi a bielym úsmevom. Výzor dávno prekrylo to odporné arogantné správanie. Tiež som už nebola to naivné dievča, ktoré sa roztopilo z každého pekného ksichtíku. Na to, aby ma niekto zaujal, bolo treba oveľa viac ako vonkajšiu krásu...

Späť však k tomu, čo si dnes oblečiem. Takže, nechcela som Shanovi zvyšovať sebavedomie tým, že by mylne usúdil, že som sa kvôli nemu nahodila. Ale nechcela som ani vyzerať ako zanedbaná nesmelá šedá myška. Už som viac nechcela ukazovať, že mám z neho strach, aj keď ho vo mne často vzbudzoval. Preto som zvolila jednoduchý outfit zložený z čiernych úzkych džínsov, bieleho obtiahnutého trička s dlhým rukávom a oversize kardigánu. Svetlé vlasy, siahajúce po lopatky, som si prečesala a nechala rozpustené. Pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali 16.45. Pobalila som si teda základné veci do kabelky, prehodila cez seba kabát a obula si čižmy. Potom som už len rýchlo prebehla svoj vzhľad v zrkadle, zamkla dvere a vyšla smrti v ústrety.

Na minútu presne sa o piatej dovalil čierny naleštený Mercedes. Do našej štvrte vôbec nezapadal. Stáli tu síce pomerne veľké rodinné domy, ale pred nimi parkovali poväčšine autá strednej cenovej kategórie. Shane mal hudbu pustenú tak nahlas, že sa ozývala celou ulicou. Stála som na kraji cesty a stále zvažovala plán úteku. Zrazu sa zosunulo okienko a vystrčila sa z neho tvár v tmavých slnečných okuliaroch.

"Clarková, nastúpiš alebo potrebuješ písomnú žiadosť?" ozvali sa slová len ťažko prehlušujúce hlasnú hudbu. Radšej som sa rýchlo presunula k dverám na strane spolujazdca a nastúpila, kým sa prídu na nás sťažovať nejaký susedia s malými deťmi, či pobúrení dôchodcovia. Usadila som sa a zabuchla dvere.

Vyrazili sme a pomaly sme opúšťali časť s rodinnými domami. 

"Neveril som, že sa ukážeš." stíšil hudbu a prerušil ticho medzi nami.

"Myslím, že som nemala na výber." odvetila som a pomrvila som sa na sedadle. Bola som nervózna a nemala som chuť sa s ním rozprávať. No už ma nebavilo byť ticho a vystrašene kloniť hlavu v jeho prítomnosti.

"Rodičia nemali problém, keď ťa videli nasadať do neznámeho čierneho auta?" uchechtol sa.

"Im je jedno, kde, kedy a s kým som." povedala som naoko ľahostajne, no pri vyslovení tých slov som pocítila príval smútku a sklamania. Dokonca sa zdalo, že vo vždy kamennom výraze Shana Andersona sa mihla stopa ľútosti. Možno sa mi to však len zazdalo.

"A to už prečo?"

"Prepáč, ale si ten posledný s kým by som túto tému preberala"povedala som a odvrátila som zrak smerom k oknu. Čudovala som sa, že sa vôbec spýtal na niečo týkajúce sa mňa, no nikdy by som nedovolila, aby zistil o mne ešte viac, ako doteraz vedel. Najmä nie moje slabosti a pocity, ktoré som skrývala v najhlbšej komore svojho srdca.

Shanov pohľad

Aj keď som nikdy neovplýval empatiou a súcitom, cítil som, že sa za jej slovami skrýva viac, ako dáva najavo. Bol som zvedavý, vždy som chcel o každom vedieť všetko. Neznášal som skryté stránky a nečakané prekvapenia, pretože tie ma robili slabým a nepripraveným. Myslel som dopredu, nič som nenechával na náhodu. Preto ma nahnevalo, keď práve ona mienila niečo predo mnou tajiť. Vzbĺkol vo mne hnev. Skontroloval som cestu a silno dupol na plynový pedál. Cítil som ako sa mykla a pevne chytila sedadla. Rýchla jazda ma upokojovala a napĺňala adrenalínom zároveň, preto mi bolo jedno, čo si o tom myslí ona. Bola v mojom aute a ja som bol vodič, preto i keď to bolo sebecké, som mal momentálne jej život vo  vlastných rukách.

"Čo máš v pláne?" ozvala sa zrazu tichým hlasom.

"Čo myslíš?" odvetil som pobavene. Vidieť tú jej vydesenú tváričku ma nikdy neprestane baviť a naozaj som chcel počuť, čo sa splieta v tej jej vystrašenej hlavičke. 

"Shane ak ma plánuješ zabiť alebo nechať uprostred nejaké opusteného lesa tak to prosím sprav rýchlo, nech už to mám za sebou..."

Zmätene som sa zasmial, no jej slová zneli akosi príliš vážne. Rád som ju strašil a uťahoval si z nej, no jej myšlienky ma šokovali. Bol som poriadny sviniar, ale jedno mi verte - dievčaťu by som fyzicky nikdy neublížil. Jej názor na mňa, to, že ma považovala za schopného niečo také spraviť, ma pichlo pri srdci. Kedže som však svoj pocity vždy zvykol odohnať v momente, keď sa prejavili a nikdy som ich nemienil dať pred verejnosťou najavo, rozhodol som sa ako vždy bolesť zakryť za iróniu a útok.

"Keby som to chcel spraviť, nespravil by som to za bieleho dňa ani takto neoriginálne. Vraždy v lese, veď to vidíš v každej americkej kriminálke" povedal som podpichovačne a celé som to dopálil slovami: "Okrem toho Clarková, ty by si mi za basu nestála..."

Cítil som na sebe jej zmätený a skľúčený pohľad, radšej som teda upriamil zrak na cestu a za zvuku vrčiaceho motora znova zošlipol plynový pedál.