Cross the lines

*Ako sa zahrať na "Rýchlo a zbesilo" *

Odvtedy už v aute počas cesty nepadlo ani slovo. Shane ešte zvýšil hlasitosť neznámej pesničky a zvukové vlny sa rozliehali celým interiérom auta. Sedela som ponorená v sedadle a kŕčovito som zvierala jeho okraje. Bolo vidno, že Shane má v jazdení značnú prax, no pri tej rýchlosti mi srdce aj tak išlo vyletieť z hrude. Za iných okolností by som si možno aj užila príchuť nebezpečenstva a adrenalín pulzujúci v mojich žilách, no teraz som sa len modlila, aby som čo najskôr znova sedela doma v bezpečí mojej izby.

Po niekoľkých minútach sme začali spomaľovať a zabočili sme na hrbolatú poľnú cestu. Hodiny ukazovali už takmer šesť hodín, museli sme sem cestovať skoro hodinu. Vôbec som netušila, kam mierime. V tejto oblasti som nikdy nebola. To ešte stupňovalo tlak a úzkosť v mojom vnútri. Nevedela som, čo mám od tohto stretnutia očakávať a už vôbec či z neho odídem bez ujmy na zdraví. Cesta pomaly vchádzala do hustého lesa a stáčala sa do kľukatých serpentín. Stúpali sme nahor. Stmievalo sa a cez stromy presvitali už len posledné slnečné lúče. Cesta akoby nemala konca kraja.

"Shane, kam to mierime? Koľko to ešte bude trvať?" vyslovila som otázky, ktoré sa mi dookola prehrávali v hlave.

"Nechaj sa prekvapiť..." uškrnul sa. Zjavne si vychutnával strach, ktorý videl v mojich očiach.

Potom znova zošliapol plynový pedál, s cieľom zvýšiť môj pulz úplne na maximum. Vysokou rýchlosťou vyberal prudké zákruty a hazardoval s životmi nás oboch.

"Mohol by si prosím ťa spomaliť? Alebo sa nás naozaj chystáš zabiť? Keď pôjde niekto oproti, naberieme ho čelným nárazom a je na mieste po nás."

"Už sa toľko neboj, trocha zábavy ti v živote nezaškodí. Okrem toho ti môžem zaručiť, že po tejto ceste nikto iný nechodí."

Hovoril to s takým presvedčením, že už som mu nemala silu ani odporovať. Len som sa modlila, aby sme už boli na mieste. Moje prosby boli našťastie čoskoro vyslyšané a Shane zaparkoval na provízornom štrkovom parkovisku na úpätí kopca. 

"Tak Clarková sme tu. Už sa môžeš vyhrabať z toho sedadla." 

Po jeho slovách som sa konečne spamätala a odopla som bezpečnostný pás zvierajúci moje telo. Spotené dlane som si pošúchala o rifle a opatrne som vystúpila. Ešte stále sa mi trocha točila hlava aj žalúdok. Rozhliadla som sa okolo seba. Trčala som niekde uprostred lesa, na vrchole neznámeho kopca, sama so Shanom Andersonom. Myslím, že keby sa mi snívalo o vlastnej smrti, začiatok sna by prebehol celkom určite veľmi podobne ako naša cesta na toto miesto.

"Kde to sme?" prerušila som ticho po krátkom preskúmaní okolia.

"Pri našej chate v lese pri Richmonde. Nefandi si, toto nie je žiadne romantické miesto, kde ťahám svoje najnovšie úlovky. Je to len diera, v ktorej mám istotu, že ma nikto s tebou neuvidí." uškrnul sa ako vždy, keď zahlásil nejakú prvotriednu urážku na moju osobu. Jediné, čo mu chýbalo, bola chalanská banda jeho poskokov, ktorá by sa teraz začala hurónsky rehotať.

"Tak po prvé, ani ja nemám záujem s tebou tráviť čas na romantickom mieste," povedala som so znechuteným výrazom v tvári, "a po druhé, skôr by som to označila za miesto pre tú vraždu ako pre romantiku."

"No Clarková to by som tak presvedčivo nehovoril, teda súdiac po prečítaní tvojho denníka..." venoval mi ďalší samoľúby a zákerný úsmev.

Vytáčal ma. Moje telo sa triaslo hnevom, ktorý vo mne vrel. Ako si ten chalan, ktorý ma dennodenne šikanuje, môže myslieť, že sa mi po tom všetkom ešte čo i len trošičku páči?! Vždy som sa pri ňom krotila, kvôli jeho statusu a vplyvu, aký mal v spoločnosti, no teraz sme boli sami dvaja, ďaleko od školy i civilizácie a ja už som nemala silu ten oheň hnevu vo mne udusiť.

"Ty úbohý idiot, ty si naozaj po tom všetkom myslíš, že sa mi ešte páčiš? Tie zápisky boli písané dávno predtým, ako som zistila, čo si za hajzla. Šikanuješ ma každý boží deň, ubližuješ mi, zosmiešňuješ ma. Ja nie som ako ty, že pozerám len na krásne ksichtíky, vypracované postavy a sladké slová. Keď sa mi niekto páči, zaujíma ma jeho charakter. A ten tvoj, ten stojí za jedno veľké hovno! Okrem toho, celé toto robím len preto, aby sa ostatní nedozvedeli, že si sa mi kedysi páčil, lebo by to bola pre mňa najväčšia potupa, aká môže existovať!" vychrlila som na neho monológ jedným dychom a z očí mi sršali blesky. Bola som vychovaná držať jazyk za zubami, najmä vo chvílach, keď so mnou lomcujú emócie a ani zďaleka som nebola človek plytvajúci expresívnymi výrazmi. No teraz sa nedalo inak. Tak dlho vo mne vrela zlosť na tohto bezohľadného chalana, že v tejto chvíly sa jej príval už nedal zastaviť.

Zo Shanovej tváre som nevedela takmer nič vyčítať. Zdalo sa mi, že sa v nej mieša viacero emócii, jediné, čo z nich naplno odzrkadloval na svojej tvári, bol šok a prekvapenie. Nikdy som sa mu takto otvorene nepostavila, zrejme čakal, že si svoj názor znova nechám pre seba. A zrejme ani nečakal, ako veľmi sa mi hnusí.

Po niekoľkých nekonečných minútach ticha konečne prehovoril: "Myslím, že nám je jasné, čo si o sebe navzájom myslíme," uprel na mňa pohŕdavý pohľad, "tak poďme vyriešiť najnutnejšie, aby sme nemuseli tráviť spolu viac času, ako je potrebné." Otočil sa mi chrbtom a vykročil po úzkej lesnej cestičke vedúcej z parkoviska. Nemala som teda na výber, začala som ho nasledovať. Už po niekoľkých metroch chôdze som uvidela cez stromy presvitať obrysy domu. Až keď sme však prišli do jeho tesnej blízkosti som mohla vidieť jeho úplnú veľkosť a pompéznosť. Bolo to naozaj luxusné sídlo a Shanove pomenovanie "diera" s ním nemalo naozaj nič spoločné. Odomkol dvere a vstúpili sme do prepychovo a moderne zariadeného interiéru, ktorý za zovňajškom nijako nezaostával. Shanova rodina musela byť naozaj neskutočne bohatá. Slovo chata nemalo s touto vilou naozaj nič spoločné.

Pomaly sme prešli do obrovskej obývačky s veľkými oknami a pohodlnými bielymi koženými gaučami. Shane sa vyvalil na jeden z nich a ukázal na druhý oproti nemu, naznačujúc mi, aby som si sadla. Keď som sa usadila (napriek dokonalej mäkkučkej pohovke to vôbec nebolo príjemné ani pohodlné), začal svoj víťazoslávny prehovor.

"Takže spravíme to takto. Ja budem určovať, ktoré svoje pravidlo a v akej situácii porušíš. Ty môžeš výzvu prijať alebo odmietnuť. Je to na tebe. Prijať znamená posunúť sa vpred k vytúženému pokoju od môjho urážania a odmietnuť," pobavene sa zasmial, "odmietnuť znamená jednoducho, že isté stránky tvojho denníka sa dostanú na svetlo sveta. Budú si ich môcť prečítať úplne všetci na sociálnych sieťach, na stránkach školského časopisu aj na plagátoch na stenách. Jednoducho všade. Môžeš si byť istá, že nikomu v škole to neujde. Samozrejme bez dátumu napísania, čiže to bude vyzerať, že Deanna Clarková, ktorá naoko tak nenávidí Shana Andersona, ktorý jej robí peklo zo života, je do neho v skutočnosti beznádejne zamilovaná. A neboj sa, nezabudnem ani opisy svojho vyrysovaného brucho, hnedých očí,ktoré ťa dostávajú na kolená, vetrom rozfúkaných hustých vlasov a podobne. Ver mi, to je niečo, čo by si nechcela zažiť ani v najhoršom sne. A keby to bolo stále málo, tak mám v zásobe aj iné trápne zápisky, napríklad..."

"Prestaň!" prerušila som jeho monológ, ktorým ma už aj tak úplne položil na lopatky. "Myslím, že som pochopila, nemusíš sa viac vyžívať v mojej beznádejnej situácii."

"To som rád. A ešte maličkosť- o našej dohode sa nesmie dozvedieť ani živá duša. Inak platí rovnaké pravidlo, ako pri odmietnutí mojej výzvy." spokojne sa usmial a vyložil si nohy na vyleštený stôl.

"Povieš mi teda, ako zneli všetky tie moje pravidlá, ktoré ma prinútiš porušiť?"

"Ach, no tu je tiež drobný háčik. Každé z nich sa dozvieš až bezprostredne pred výzvou na jeho porušenie."

Zalial ma studený pot. Písala som to dávno a na znenie väčšiny z nich som sa už takmer vôbec nepamätala. Hľadela som na neho z vytreštenými očami a bledou tvárou a on sa len uškŕňal a uškŕňal. Užíval si, že má môj osud pevne v rukách a v najbližších dňoch ma môže ovládať ako handrovú bábiku. Po chvíly sa zodvihol a naznačil pokyn na odchod. Už vykonal všetko, čo mal v pláne a nemienil so mnou strácať čas. Pred nástupom do auta ešte predsa len prilial olej do ohňa...

"A Clarková? Mala by si mi byť vlastne vďačná. Konečne sa v tom tvojom živote nebudeš až tak veľmi nudiť." predniesol samoľúbo a spokojne sa usadil do koženého sedadla svojho Mercedesu.