Cross the lines

*Ako odbočiť z cesty do pekla*

Zvuk okolo mňa odrazu stíchol. Pocítila som, že sedačka sa mierne prehla. Nate sa posadil vedľa mňa. Nevidela som ho veľakrát za život rozzúreného, no keď sa už hneval, jeho výstupy presahovali všetky možné hranice. Jeho trpezlivosť bola ako z kameňa - bolo ju ťažké prelomiť, no akonáhle sa v nej objavila čo i len štrbinka, v momente sa rozpadla na malé úlomky a on sa ďalej nevedel ovládať. Keby som ho nepoznala, povedala by som, že môže byť aj nebezpečný, no bola som si istá, že mne by nikdy neublížil. Veď vlastne, celý tento výbuch sa odohral hlavne kvôli tomu, že sa o mňa bál.

Keď som usúdila, že najlepší nápad bude vypariť sa a schúliť sa v mäkkých perinách, opatrne som vstala. Chcela som prejsť uličkou popri stole, no brat mi zablokoval cestu. Chytil ma za ruku a potiahol ku vchodovým dverám.

"Nate čo sa deje? Čo to robíš? Kam chceš ísť?" vyhŕkla som. Snažila som sa mu vytrhnúť, no on ma ťahal príliš veľkou silou a moja dlaň bola uväznená v jeho stisku.

Neodpovedal. Len schmatol kľúče z poličky a zamieril so mnou do garáže. Otvoril dvere na strane spolujazdca, postrčil ma do vnútra a zavrel. Samozrejme, že som chcela utiecť. Ale vedela som, že keď si niečo zaumieni a je taký rozrušený, nie je vhodné mu odporovať. Nebála som sa ho, no predsa len, čo by zmohlo chudé nízke dievča proti takej hore chlapa? Správne, celkom nič. Preto som len poslušne sedela, kam ma zaviedol a rozmýšľala, čo mu zas zišlo na um a kam plánuje ísť.

Pootočil kľúčami a auto s miernym zavrčaním naštartovalo. Prešiel našu ulicu a odbočil doľava. Za oknom som pozorovala všetky známe rodinné domy typické pre našu časť mesta. Postupne ich začali striedať bytovky. Netušila som kam má Nate namierené. Tipovala som, že sa chce nejako odreagovať. Alebo možno ide za rodičmi do práce, všetko si s nimi vyjasniť. Centrum mesta sme však pomaly celé preleteli a on ďalej smeroval na východ. Pozorovala som v zahmlenom spätnom zrkadle miznúce vysoké paneláky za našimi chrbtami. Možno sa len potreboval previezť...

Moje domnienky sa potvrdili, keď sa na diaľnici vyrútil obrovskou rýchlosťou. Bol dobrý šofér, ale aj tak som sa schúlila do sedadla a stískala rúčku na dverách. Modlila som sa, aby sa tam niekde nemotali policajti. Určite by obišiel minimálne s enormnou pokutou, ak by mu teda nevzali rovno vodičák. 

"Nate spomaľ prosím ťa." zašepkala som. Z celej tejto veci som mala zlý pocit. Sadať si v takom stave za volant nebol dobrý nápad... 

Odpoveď som znova nedostala. No vyzeralo, že ma poslúchol, pretože svet okolo zrazu bežal o niečo pomalšie. Konečne som sa mohla na sedadle vystrieť. Mala som hneď lepší výhľad na cestu a zrazu som zbadala, že dôvod spomalenia nebola moja pripomienka. Odbočovali sme. Ale kam, to som netušila. Takmer celú cestu som upierala oči na svoje kolená, aby sa mi z tej rýchlosti nezatočila hlava. 

Po kľukatej ceste sme sa začali približovať k akýmsi domom. Čím bližšie sme boli, tým sa mi zdali povedomejšie. Musela som ich poznať... Zrazu sme prešli tabuľku s nápisom VITAJTE V BURTONVILLE. A potom mi to celé docvaklo. Bola to vilová oblasť, najbohatšia časť v širokom okolí mesta. A hlavne v prvom rade bydlisko Shana Andersona. Môj brat sa asi totálne zbláznil! Úplne mu preskočilo! 

"Nate okamžite zastav a otvor tie dvere!" zakričala som z plného hrdla a on od ľaku naskočil. Prekvapene na mňa pozrel, no za moment sa už znova pozeral pred seba a tváril sa, že nepočul. Ako protest som začala búchať do okna, do dverí, v podstate do všetkého čo mi prišlo pod ruky. Musela som pôsobiť ako šialenec súci do blázninca. Ale bolo mi to jedno. Chcela som sa za každú cenu odtiaľ dostať čo najďalej. 

On však stále nereagoval. Plakala som, kričala som, no on s kľudom prechádzal ďalej ulicami toho zbohatlíckeho impéria. Každá časť tých domov, záhrad či ulíc odrážala hodnotu majetku ľudí, ktorí tu žili. Peniaze im priam dýchali z pórov tváre a oči bažili po stále väčšom bohatsve. Bola som tu len párkrát v živote a už som to tu zo srdca neznášala. 

Zrazu Nate prudko zabrzdil a auto zastalo pri jednej z najväčších a najhonosnejších víl. Vedľa nás sa črtala obrovská luxusná budova, v ktorej by pokojne a pohodlne mohlo žiť snáď aj desať rodín. Pochopila som, že tento dom patrí Andersonovcom. 

"Deanna prestaň robiť cirkus a vystúp." povedal a už ho v aute nebolo.

Ja som však bola rozhodnutá ostať vo vnútri a von vyjsť len cez moju mŕtvolu. Nate však nečakal kým sama ochotne vycupkám von. Otvoril dvere a napriek mojim útočným úderom do jeho hrude a mávaním končatinami na všetky strany, sa mu nejakým zázrakom podarilo ma odpásať aj vytiahnuť. Stále som sa mykala, no on ma zovrel zozadu pevnými ramenami a ja som nemala na výber. Mohla som sa už brániť iba slovne.

"Okamžite ma pusti! Ako mi toto len môžeš robiť?! Čo si to za brata, že ma vedieš priamo do pekla?!"

"Mrzí ma to, ale nemám na výber..." povedal pokojným tónom a s tými slovami stlačil zvonček na dverách.

Chvíľu sa nič nedialo a vo mne skrsla nádej, že nikto nie je doma. Pozerala som si teda zatiaľ si s nechuťou ten ozrutný barák. Koľko len ľudí by sa za jeho cenu najedlo? Je iné slušne si žiť v rodinnom dome a vyžívať sa v snobstve. Obyvatelia tejto štvrte neboli pre mňa tými, čo si len doprajú to, na čo majú peniaze. V mojich očiach to boli obyčajní sebci, ktorí si takto zvyšovali ego a reputáciu.

Už som sa chcela opýtať, na čo ešte čakáme, keď v tom vyšla z mohutných drevených dverí štíhla, perfektne oblečená žena s dokonalým make-upom a účesom bez jediného odstávajúceho vlásku. Jediné, čo tajne prezrádzalo jej vek boli drobné vrásky na čele a okolo očí. Vyzerala síce dokonalo, no pohľad mala zvláštne pochmúrny. 

Keď nás však zbadala, zatvárila sa prekvapene a jej oči ešte viac potemneli.

"Neviem, čo ťa sem privádza, ale okamžite odíď." uprela pohľad na môjho brata a otočila sa na päte smerom k dverám.

"Musím hovoriť s vaším synom!" zakričal, no ona sa ani len neobzrela. Zachvíľu zmizla v útrobách domu.

Po tomto výstupe na mňa celá Andersonovská família pôsobila ešte podivnejšie. Tí ľudia v sebe naozaj nemajú štipky slušnosti. Nečudujem sa, že sa pri takýchto vzoroch sa Shane tak odporne správa.

Nate ma konečne pustil a obidvaja sme nasadli do auta. Cesta domov bola omnoho pokojnejšia a pomalšia. Mala som priestor na premýšľanie, stále som si premietala v hlave tú nezvyčajnú situáciu. To ako sa tá žena pozerala na Nata. Nevyzeralo to ako obyčajné neprijatie cudzej návštevy. Pôsobilo to na mňa, akoby ho poznala...

Nate vypeckoval na celé auto rádio. Nebola teda žiadna šanca sa ho na to spýtať. Môj mozog však ani hudba neodradila od neustáleho premietania myšlienok. Priam naopak, akoby ho ešte povzbudila k väčšiemu výkonu. Ako som tak rozmýšľala o Natovi a Shanovej mame, spojila som si s tým ďalšiu podivnú okolnosť. Ako mohol môj brat tak rýchlo vedieť adresu Andersonovcov a ako tam mohol tak ľahko trafiť?

Všetky tie zvláštne zhody náhod mi v hlave spôsobovali poriadny zmätok a umierala som túžbou zložiť tú skladačku dohromady. Stále však existovali rôzne vysvetlenia a na dokončenie mozaiky mi chýbalo príliš veľa dielov...