Cross the lines

*Ako si dohodnúť stretnutie s diablom*

Ležala som doma v posteli, zababušená od hlavy po päty v perine, s tvárou zaborenou do mäkkého vankúša. Mala som pocit, že už na tomto svete nie je nikto, komu by som sa mohla zveriť, či kto by mi mohol pomôcť. 

Moji rodičia, ľudia, ktorí boli mojou najbližšou rodinou a mali by sa najviac zaujímať o moje pocity a problémy, tým bolo všetko jedno. Nechápte ma zle, sú deti, ktoré majú oveľa náročnejšie rodinné zázemie, ja som z tohto ohľadu mala pomerne stabilnú rodinu. No niekedy si vôbec neuvedomujeme, že nezáujem môže raniť ešte viac ako hádky a konflikty. Cítite sa ako stratené ovce blúdiace krajinou, ako deti priskoro vypustené do veľkého sveta... akoby ste padali a padali do nekonečnej priepasti a nemohli sa zachytiť žiadnej pomocnej ruky. Z materiálneho hľadiska máte všetko, čo potrebujete k životu, no necítite žiadny prejav starosti o vašu osobu, žiadne bežné otázky, čo väčšinu tínedžerov otravujú, typu: Ako sa máš? Ako ide život? Netrápi ťa niečo? A ako chlapci? Čo bolo dnes v škole? Maximálne tak pár stručných slov týkajúcich sa prospechu, známok či budúcej profesie. Lebo to je to, čo trápi mladé dievča... Moji rodičia boli jednoducho zaslepení... keď si predstavíte, že človek žijúci s vami v jednej domácnosti si nevšimne, že každý večer plačete v izbe do vankúša, že z vašej tváre sa vytráca smútok a vy ticho voláte o pomoc, ktorá deň čo deň neprichádza, je to jednoducho smutné. Máte len dve možnosti: buď sa naučíte o seba starať sami a uzavriete sa do vlastnej bubliny, postavíte okolo seba múry, za ktoré nikoho nepustíte alebo sa jednoducho poddáte zúfalstvu, s každodenným rituálom vyplavenia bolesti cez prúd nekončiacich sĺz. Áno. Ja som nebola nikdy veľmi silná osobnosť, preto som sa zaradila k druhej kategórii.

K tej prvej patril zase Nate. Nezávislý a samostatný chalan, ktorý odišiel čo najskôr z domu a začal žit sám za seba. Vedel takmer vždy vyriešiť každý problém a keby nebolo poslednej situácie, kedy jednoducho zdrhol, radšej ako by tu bol pre mňa, tak môžem povedať, že mi vždy pomohol... on bol ten, ktorý pri mne stál a zaujímal sa o mňa, kým býval s nami, no po odchode na výšku už nemal toľko času a vzdialenosť bola príliš veľká...

No a napokon je tu Emily... ktorá sa síce snaží byť tou najlepšou kamarátkou, no nebolo v jej silách vyriešiť niektoré moje problémy, i keď ich vždy bola ochotná vypočuť a poradiť mi. No táto situácia bola iná... nemohla som jej o nej povedať. Nemohla som riskovať, že to Shane zoberie ako porušenie dohody a niečo z toho denníka zverejní. A nemohla som ju zapojiť do ďalšieho zo svojich malérov, na to som ju mala príliš rada. Ona nemala problém so vzťahmi ani reputáciou a ja som ju už viac nemohla ťahať dole so sebou.

Moje myšlienkové pochody odrazu prerušilo zvonenie mobilu. Myslela som, že je to znova Emily, no tentokrát na displeji svietilo nejaké neznáme číslo. Mohol by to byť Nate? Nebolo u neho ničím prekvapujúcim, že si zmenil číslo či operátora, keď sa mu nejaká ponuka pozdávala viac alebo keď sa potreboval zbaviť nejakého človeka, ktorý ho otravoval telefonátmi. Odkašľala som si, pokúsila som sa čo najlepšie odstrániť uplakaný tón z hlasu- teda už som v tom vlastne mala prax a s očakávaním prijala hovor.

"Prosím?"

Na druhej strane ostalo chvíľu ticho.

Potom sa ozval známy smiech.

Vedela som, čo bude nasledovať, čí hlas za chvíľu naplní tmu v mojej izby.

"Tak predsa je o tvoje číslo, Clarková." povedal uštipačným tónom.

V šoku som pustila mobil na zem. Znova sa ozval smiech.

Chvíľu mi trvalo kým som sa spamätala a nabrala odvahu zodvihnúť ho.

"Odkiaľ máš moje číslo?" spýtala som sa tak neutrálne ako sa dalo. Nepotrebovala som mu ešte viac zvyšovať sebavedomie tým, že bude počuť, ako ma jeho hovor vydesil.

"Mám svoje zdroje..." odvetil. Nečakala som, že mi povie viac. On jednoducho vedel vždy ako sa dostať k informáciám, ktoré potreboval.

"A čo odo mňa teda chceš?" spýtala som sa na rovinu. Keď si dal námahu zohnať moje číslo, ktoré okrem iného takmer nikto nepoznal, určite nevolal len tak bezdôvodne.

"Len to, čo si sľúbila " cítila som úškrn na jeho tvári. "Zajtra začneme, stretneme sa prvýkrát. Prejdeme si okolnosti a podmienky našej dohody. Vyzdvihnem ťa o piatej pred tvojím domom."

"Dobre" odpovedala som jednoducho, aby som mala tento rozhovor čo najrýchlejšie za sebou. Ani som sa neunúvala spýtať, odkiaľ vie moju adresu. Odpoveď by znela jednoducho- zistil si ju.

"Už sa teším, Clarková!" uchechtol sa a položil.

Po tom všetkom, čo sa stalo, mi už len chýbalo dohovoriť si stretnutie s diablom. Bolo vidno, že ide na vec rýchlo a zrejme sa už nemôže dočkať, ako ma uvidí trpieť. Keď váš nepriateľ pozná vaše hranice, pravidlá, jednoducho zákony vašej morálky, ktoré nikdy neporušujete a zmyslí si, že ich použije proti vám, môže vám zo života spraviť peklo. Bolo mi jasné, že týmto zradím človeka, ktorému som jedinému mohla zatiaľ stopercentne veriť. Zradím samú seba.