Cross the lines

*Ako vyzerá ticho pred búrkou*

Bola som taká nahnevaná, že nebyť veľkej snahy o sebaovládanie, by som už určite poriadne silno kopla do nablyštanej kapoty toho luxusného Mercedesu. Nahnevane som si sadla do auta, prudko zabuchla dvere a zatínala dlane v päsť. Kypela vo mne žlč. Pozerala som pred seba, lebo pohľad na jeho škodoradostný úškľabok by som už nezniesla. Našťastie si po zvyšok cesty odpustil ďalšie narážky, preto som mala priestor premýšľať o tom, čo sa bude diať. No pri myšlienkach na budúcnosť ma zvierala úzkosť... Bolo mi jasné, že Shane sa so mnou nebude maznať, práve naopak, jeho hra bude špinavá, plná podrazov a výsmechu. Naše slabosti nás robia zraniteľnými a on mal teraz všetky moje vo svojej moci a chystal sa ich použiť proti mne. Nevedela som, kedy príde od neho prvá výzva, ale mala som tušenie, že nebudem musieť na ňu dlho čakať. 

Moja hlava naplno pracovala a vládol v nej strašný chaos.  To všetko však razom utíchlo, keď Shane Anderson zase raz zošliapol plynový pedál na podlahu a prudko vyrazil vpred úzkou kľukatou cestou. Vtedy všetky ostatné myšlienky zase raz zatienil strach o vlastný život.

Shane 

V hlave sa mi znova začali prehrávať jej slová...

"Ty úbohý idiot, ty si naozaj po tom všetkom myslíš, že sa mi ešte páčiš? Tie zápisky boli písané dávno predtým, ako som zistila, čo si za hajzla."...

..."Okrem toho, celé toto robím len preto, aby sa ostatní nedozvedeli, že si sa mi kedysi páčil, lebo by to bola pre mňa najväčšia potupa, aká môže existovať!"

Nikdy som sa s podobným prístupom nestretol. Baby mi zobali z ruky a mohol som mať každú, na ktorú ukážem. Ako si ona, úbohá Deanna Clarková, môže dovoliť o mne toto povedať? Žralo ma to viac, ako som dával najavo aj ako som sám sebe dokázal priznať. Chlapské ego je veľmi zraniteľná vec a keď na ňu niekto siahne, nikdy nedopadne dobre. Deanna si ani nemohla predstaviť čo zažije v najbližších dňoch. Bude to sranda, no za to čo mi povedala, zaplatí ešte špeciálnejším spôsobom. Viem, že mi nedodolá a že napriek forme, ktorú predo mnou hrá, jej stále nie som ľahostajný. A čoskoro to veľmi spoľahlivo otestujem. A jej hrdosť pôjde ku dnu.

Deanna

Mercedes prudko zabrzdil a našu ulicu ponorenú do tmy znova naplnila ozvena hlasnej hudby. Bez slova som vystúpila a v momente ako som zavrela dvere, pneumatiky zasvišťali a po čiernom športiaku nebolo ani chýru ani slychu. Rýchlo som sa presunula domov a zamierila do teplej sprchy, ktorú som už bytostne potrebovala. Po nej som si unavená ľahla do postele, no spánok neprichádzal... Môj mozog totiž bežal na plné obrátky a zaryto odmietal svoju činnosť zastaviť.

...............................................................................................................................................................

Nasledujúce dni prebiehali akosi príliš pokojne. V škole sa stále odohrávali rôzne žiarlivostné scény, drámy a hádky medzi študentami, no ja som nikdy nebola ich súčasťou. Shane sa pri mne ani raz nezastavil a držal sa aj s jeho partiou v bezpečnej vzdialenosti. Parkrát som si síce všimla, že ma z diaľky pozoruje, snažila som sa však nahovoriť sama sebe, že to nič neznamená. Bolo však nad slnko jasné, že plánuje prvú časť svojho diabolského plánu a každý jeden nový deň bez problémov len veštil, že búrka už bola za dverami.

Po poslednej hádke sme s Emily viac na tému Shane Anderson nehovorili. Stala sa medzi nami tabu, jednoducho sme sa už k poslednej situácii nevracali. Bolo ťažké niesť tú ťarchu sama bez možnosti zveriť sa najlepšej kamarátke, no nemohla som riskovať, Shane mal uši všade a o tej dohode sa nemala dozvedieť ani živá duša. Okrem toho som mala aspoň dobrý pocit z toho, že bola Emily z mojich problémov vynechaná. 

V posledný májový deň mala naša škola výročie postavenia, a pri tej príležitosti sa každý rok odohrával namiesto vyučovania náhradný program v podobe spoločného zhromaždenia v telocvični. Pred celoškolským publikom roztlieskavačky predvádzali svoje najlepšie zostavy, dramatický krúžok si pripravil predstavenie, školský orchester odohral niekoľko skladieb... V podstate mohol každý predviesť, čo dokáže.

Preto nás všetkých hneď ráno začali zhromažďovať v spomínanej telocvični, najväčšej miestnosti našej školy. Po takmer celej ploche mimo vpredu stojaceho pódia boli rozostavené desiatky stoličiek. My sme Emily sme zamierili už na naše tradičné miesto napravo pri okne. Bol odtiaľ pomerne dobrý výhľad na pódium a zároveň dostatočný prísun čerstvého vzduchu. Usadili sme sa a rozhliadla som sa po hale. Ak si chcete chytiť dobré miesta, musíte prísť aspoň pol hodinu pred začiatkom, väčšina miest teda ešte nebola zaplnená.

"Dee musím ešte predsa len skočiť na wécko, za chvíľu som späť." naklonila sa ku mne Emily.

"Jasné bež ja zatiaľ postrážím miesta." odvetila som a ona s prikývnutím vykročila k východu.

Neubehlo ani pár sekúnd a niekto si ku mne prisadol. Tá prenikavá vôňa kolínskej mi bola nejaká známa. Otočila som sa a oči sa mi hneď stretli s jeho prenikavým pohľadom.

"Čau Clarková!" uškrnul sa.

"Aj ja hovorím ahoj, Anderson, ale na rozlúčenie, pretože toto miesto je už obsadené." odvrátila som tvár smerom k oknu.

"Neklam," povedal a dlaňou mi tvár otočil späť k nemu, "Emily predsa sedela z druhej strany."

"Čo odo mňa chceš?" vyprskla som. Manipuloval so mnou akoby som bola jeho majetok.

"Len to čo mi patrí, drahá Deanna." zaškeril sa a začal sa zdraviť s jeho partiou, ktorá si posadala vedľa neho. Netrvalo dlho a vrátila sa aj Emily, ktorá len pozerala prekvapeným pohľadom na našu novú spoločnosť. 

Sadla si vedľa mňa a pošepkala mi do ucha: "Čo tu zas ten robí?"

"Len provokuje, ako vždy." 

"Len dúfam, že ti zas nijako neubližoval." skúmavo sa na mňa zahľadela.

"Nie neboj sa, v poslednej dobe mi už dal pokoj." odvetila som zrejme dosť nepresvedčivo, lebo Emily na mňa pozerala veľmi nedôverčivo. Našťastie ma zachránil hlas riaditeľa, uvádzajúci celé podujatie.

"Milí študenti a profesori, všetkých vás chcem dnes privítať na slávení 52. výročia postavenia našej školy.." rozľahlo sa telocvičňou a ruch pomaly utíchol. Začal slovami, ktoré sa opakujú každý rok a sú predzvesťou siahodlhého príhovoru.

Keď pán Ackwood konečne skončil svoju reč, jeho zástupkyňa uviedla prvé predstavenie a orchester v zapätí začal hrať Beethovenovu symfóniu. Započúvala som sa do hudby, no zrazu mi Shane stisol ruku, ktorá mi splývala vedľa tela. Šokovane som k nemu zodvihla zrak a on mi zrazu do dlane niečo vložil. Bol to malý zhužvaný papierik.

"Čítaj!" naznačil mi perami a ja som ho opatrne rozbalila. Emily si našťastie nič nevšimla, bola ponorená do hudby, ktorá vždy bola jej obľúbenou časťou vystúpení. Zaostrila som na text na odkaze.