Cross the lines

*Ako sa vypariť z výsluchu*

Minúty ubiehajúce potichu a výraz v jeho tvári ma nútili cítiť sa nekomfortne. Pomrvila som sa na sedačke a zapichla svoj pohľad do huňatého koberca. Myšlienky mi výrili hlavou rýchlosťou blesku, no ani na jednu som sa nedokázala poriadne sústrediť. Všetky sa však týkali Natovho dôvodu na príchod. Cesta nebola ani krátka a už vôbec nie lacná. Aká vážna vec ho teda musela doviesť až k nám domov?

Mlčanie nakoniec prelomilo až jeho zakašľanie. Vyzeral, že slová si už poriadne premyslel a bol pripravený rozprávať. Ja som však mala chuť zmiznúť vo svojej izbe alebo sa jednoducho vypariť. Riešenie vážnych problémov nebola práve moja parketa, najmä keď sa zjavne týkali mňa.

"Deanna..." začal a už jeho oslovenie neveštilo nič dobré. "Povedz mi prosím ťa, kto do čerta je Shane Anderson?! A neopováž sa klamať alebo sa vyhýbať odpovedi!"

Moje srdce sa v tom momente prepadlo až kdesi do žalúdka. Slová sa mi zasekli v hrdle a všetky končatiny sa mi začali nekontrolovateľne triasť. Dlane som zatínala v päste a to nie len tým, že to meno vo mne vyvolávalo ten najhorší stupeň hnevu a nenávisti. Tentokrát to bolo aj nervozitou a zdesením, spôsobeným otázkou môjho brata. Niekde v kútiku mysle som dúfala, že sa pýta len tak, že to nemá s jeho príchodom nič spoločné... No zdravý rozum mi jasne hovoril koľká bije. Nate musí niečo vedieť alebo tušiť. Ale odkiaľ by sa to dozvedel? To, koľko informácií má a odkiaľ, zatiaľ zostávalo veľkou záhadou.

Pohľad sa mi stretol s jeho očami. Videla som v nich hnev, strach a prísnosť, ktorou má nabádal odpovedať. Ja som však stále len prekvapene a vydesene sedela a nervózne podupkávala nohami. Dôverný a pohodový rozhovor sa v mojich očiach zmenil na policajný výsluch.

"On...je to len...jeden...chalan z našej školy." snažila som sa povedať čo najpokojnejšie, no z môjho správania a každého jedného slova mohol ľahko vyčítať, ako veľmi sa moje vnútro chvelo.

"Vlastne ma vôbec nezaujíma, kto to je. Jediné čo ma trápi je, Deanna, či ti ubližuje! Stačí mi len prikývnutie alebo jedno slovo!"

Skryla som tvár do dlaní a po prstoch mi začali stekať slzy. Nebola som viac schopná zdvihnúť k nemu zrak.

Nate podišiel ku mne, kľakol si k mojim nohám, moje ruky mi odtiahol od tváre a chytil ich do svojich.

"Dee prosím ťa odpovedz." povedal a hľadel mi rovno do očí.

Záporne som pokrútila hlavou. Vedela som, že to je zbytočné, zrejme už o všetkom vedel. No stále som sa snažila zabrániť tomu, aby sa do toho Nate zaplietol.

"Deanna, prečo mi dofrasa nepovieš pravdu?!" povedal nahnevane.

Zobral do ruky svoj mobil, odblokoval ho a chvíľku si na ňom niečo prezeral. Potom mi ho položil na kolená. Spoznala som aplikáciu sociálnej siete. Zaostrila som na obrázok a písmená otvoreného príspevku.

Bola som to ja. Niekto má v jedálni odfotil. Červené oči som upierala na fotografiu, o ktorej existencii som tušila, aj keď som ju nikdy nevidela. Dialo sa to tak vždy... Na internete sa šírila moja fotka so stovkami pozretí, komentárov a mnohými zdieľaniami. Bolo tam zopár ľudí, čo to odsudzovalo, no väčšina len vzdávala pochvaly Shanovi Andersonovi.

Prstom som rozklikla komentáre a začala som číťať...

"To dievča to pekne schytalo! 😂"

"Dobre si jej to spočítal chudere"😀

"Keď okolo nej pôjdete, zapachajte si nos! Ta polievka bola rybacia..."

A množstvo rovnakých zosmiešňujúcich textov... Viac mi nebolo treba. Keď si Nate všimol môj výraz, schoval smartfón hneď do vrecka. No bolo neskoro. Vždy potom, keď som na tieto príspevky natrafila, strávila som deň v posteli. Rodičom som povedala, že sa necítim dobre a im to vzhľadom na pracovnú vyťaženosť vôbec neprišlo divné. Tento raz som si to chcela zakázať, no môj brat mi nechtiac prístup znova umožnil.

Nechápala som, ako sa k tomu obsahu dostal, pretože sa podobné obrázky a komentáre po pár hodinách zablokovali alebo ich autori sami zmazali zo strachu pred obvinením zo šikany. No toho sa nemuseli obávať. Väčšina deciek by nechcelo mať s nimi dočinenia, preto si nikdy nič z toho nedovolili učiteľom oznámiť. Bol to nekonečný kolobeh, uprostred ktorého stál Shane, jediný človek, ktorý to celé riadil a mohol kedykoľvek ukončiť. Jeho to však zjavne veľmi bavilo a nemienil s tým tak skoro prestať.

"Deanna koľko toto trvá?! Ako často sa to deje?! Prečo to ten idiot robí?!" kričal.

Snažil sa ovládať, no vždy sa voči mne choval ochranársky a jeho rozrušenie bolo v tejto chvíli už príliš veľké.

Od hnevu kopol do stoličky a tá sa s rachotom prevrhla na zem. Schúlila som sa do sedačky a sledovala jeho vyčíňanie. Bola som rohodnutá, že mu už viac nepoviem.

"Ako to môže robiť?! A ako si to nemohli rodičia všimnúť?! Čo sú dofrasa zač?! Nevidia, že ich dcéra trpí?!" vykrikoval po dome a z jeho úst sa rinulo ešte veľa škaredých nadávok. Jeho hnev môj stav však ešte zhoršoval. Zakryla som si tvár aj uši vankúšom, s úmyslom stratiť sa, utiecť mysľou niekam inam, na nejaké krajšie miesto. No zvuk jeho hlasu ku mne stále doliehal a kruté slová ľudí na internete sa mi stále prehrávali hlavou ako pokazená platňa.