Cross the lines

*Ako sa na smrť vystrašiť*

Po asi dvadsiatich minútach intenzívneho premýšľania nastal čas vystúpiť.

Sledovala som autobus miznúci v diaľke a keď už definitívne zmizol za horizontom, zamierila som známou ulicou domov. Bývali sme síce v meste, no v jednej z častí v ktorej prevládajú rodinné domy obklopené zeleňou. Vždy som si vychutnávala vôňu rozkvitnutých kríkov, ľahký vánok hladiaci ma po tvári a pohľad na rozjasnené usmievavé tváre patriace deťom hrajúcim sa v záhradách. Dnes a v iné ťažké dni však malo všetko akúsi trpkejšiu príchuť. Okolie som veľmi vnímať nedokázala a mechanicky som kráčala smerom k béžovému domu, v ktorom sme bývali už od môjho narodenia. 

Keď som vošla cez drevenú bránku, všimla som si, že auto ešte nestojí pred domom, čo značilo, že naši ešte nebudú doma. Prekvapilo ma teda, keď som zistila, že vchodové dvere sú odomknuté. Neisto som stlačila kľučku a potichu vošla dnu. Ľahkým krokom som prešla cez úvodnú predizbu, ale nikoho som nevidela. Začínala sa ma zmocňovať zlá predtucha. Ale kto sa mohol dostať dverami bez ich poškodenia?

"Mami, oci ste niekto doma?" rozhodla som sa zakričať. 

Nikto sa neozýval. Chcela som sa vybrať prezerať dom ďalej, keď ma zrazu chytil niekto okolo pásu a pritiahol k sebe. Chcela som začať kričať, no pritlačil mi ruku na ústa. Bola som úplne bezmocná. Z celej sily som sa neznámemu pokúšala vytrhnúť zo zovretia, ale jeho stisk nepoľavoval. Začínala sa ma zmocňovať panika, keď ma zrazu neznámy pomaly otočil smerom k sebe...

Čakala som, že uzriem nejakú tvár zakrytú čiernou maskou, ale po dnešnom dni by ma neprekvapil ani úškrn Shana Andersona. Napriek mojim predpokladom sa však predo mnou zjavil úplne niekto iný. Stisk povolil a zažiaril na mňa biely úsmev.

"Prepána Nate! Ty naozaj nie si normálny!" kričala som a smiala som sa zároveň. Vrhla som sa mu okolo krku a búchala som ho do chrbta. "Ani si nevieš predstaviť, ako si ma vystrašil!"

"To bol zámer, sestrička!" rozosmial sa, pri čom ma zdvihol zo zeme a zatočil sa so mnou. 

Pevne som ho stískala a kopala nohami vo vzduchu. Melancholická nálada bola v momente preč.

"Dee pusti ma prosím ťa, lebo ma od samej radosti uškrtíš..." predniesol pobavene a ja som sa po nekonečne dlhom objímaní konečne dotkla nohami zeme.

Nate bol môj o 5 rokov starší brat, ktorý študoval na prestížnej univerzite asi 1000 kilometrov od domova. Navštevoval nás naozaj zriedkavo, väčšinou sa vracal len cez dlhé letné prázdniny. No a teraz bol apríl, polovica semestra a on stál oproti mne v našej obývačke. 

S Natom sme mali neskutočne dobrý vzťah, vždy sme si rozumeli, on bol mojím ochrancom a skúseným poradcom. Keď ho prijali na tak vzdialenú univerzitu a on sa pochopiteľne rozhodol nastúpiť, bola som na neho urazená asi dva týždne. Môj brat a najlepší kamarát v jednom, ma chcel na 5 rokov len tak opustiť. Po dlhom vysvetlovaní som sa mu však rozhodla odpustiť a v jeho rozhodnutí ho podporiť, bola to predsa len príležitosť, ktorá sa neodmieta. Okrem toho som si ho chcela užiť posledné 2 mesiace do jeho odchodu, ako sa len najlepšie dalo. Lúčenie bolo ťažké a prvé mesiace som sa nevedela z jeho neprítomnosti spamätať, no postupne som si zvykla. Ako sa vraví, človek si zvykne aj na šibenicu. 

No nič už nebolo ako predtým. Rodičia viac pracovali, boli menej doma... práve keď som ich najviac potrebovala. No a na druhý rok nastalo aj postupné ponižovanie Shanom Andersonom, s ktorým som sa už nemala okrem Emily komu zveriť. Stavím sa, že keby tu Nate bol, určite by mu to poriadne spočítal. Môj brat bol vysoký, svalnatý a očarujúci. Presne ten typ chlapca, ktorý so svojím šarmom všetko dokáže vyriešiť. Za svojich čias bol tiež na škole hviezdou. No keď som tam prišla ja, nikto si ma s ním viac nespojil. Niet divu, veď som mala od jeho zjavu a extrovertnej povahy pekne ďaleko.

Mali sme na seba toľko otázok, že sme nevedeli, čo skôr povedať. Preto sme sa premiestnili na pohodlnú koženú sedačku a začali rozprávať.

"Nate, čo sa stalo, že si sa tu zjavil v takýto nečakaný čas?" spýtala som nedočkavo.

"Mali sme kratšie voľno a chcel som vás všetkých vidieť." usmial sa, no v tvári sa mu mihol tieň neistoty. Veľmi dobre som ho poznala a vedela som, že nehovorí celú pravdu.

"Vidím, že si nepovedal úplný dôvod. Určite by si nešiel takú diaľku len aby si nás bez vážnej príčiny navštívil..." prísne som na neho pozrela, nech si nemyslí, že predo mnou niečo zatají.

"Máš pravdu, prišiel som s tebou vyriešiť aj niečo iné, ale k vážnejším témam sa dostaneme neskôr. Teraz mi zatiaľ porozprávaj, čo máš nové sestrička. Vyrástla si, odkedy som ťa naposledy videl." 

"Nového toho veľmi nemám...veď si vieš predstaviť. V tomto zapadákove prežívam klasický stereotyp. Rodičia stále veľa pracujú, ja sa učím každý deň do školy, občas si vyjdeme s Emily a to je tak asi všetko. Ale ty si toho určite zažil viac." snažila som sa rýchlo zmeniť tému. Nechcela som predsa spomínať svoje problémy v škole. Posledné, čo potrebuje, je riešiť moje starosti.

"No ja si užívam vysokoškolský život. Školy je síce veľa, ale vo voľnom čase to celkom vyvažujem. Pred mesiacom sme si s chalanmi spravili výlet do Londýna. Zohnali sme lacnejšie letenky a za peniaze z brigády som to celé zaplatil. Bolo super, Londýn je naozaj nádherný, škoda len, že sme nemali viac voľna, mohli sme ísť aj na dlhšie." 

"Fíha tak to ti závidím! Zachvíľu takto pochodíš celý svet a ja budem len sedieť doma."

"Neboj sa Dee, v lete niečo vymyslíme. A keď budeš staršia, tiež sa ti rozšíria obzory."

"A čo baby? Nepadla ti nejaká do oka?" šibalsky som na neho žmurkla.

"Ále nič vážne..."

"Čiže sa ti niekto páči?" zachichotala som sa.

Celý očervenel a na tvári mu zasvietil zahanbený úsmev: "Povedzme, že jedna taká je, ale zatiaľ je to len v začiatkoch, tak nechcem nič unáhľovať."

"Povedz mi o nej niečo. Aká je?" vyzvedala som.

"Volá sa Emma, je to dievča z o rok nižšieho ročníka. Myslím, že by sa ti páčila." usmial sa a oči mu zrazu zvláštne ožili. Už len v spôsobe akým to hovoril bolo vidno, že ju má veľmi rád. A vidieť ho takého zaľúbeného bolo pre mňa príjemnou novinkou.

"Len aby nám nabudúci rok spolu s oznamením o promócii neprišla aj pozvánka na svadbu." podpichla som ho.

"Neboj sa, ja som ešte mladý, ešte si chcem užiť život, kým skočím do chomúta." povedal naoko ľahostajne, no bolo cítiť, že predstavu svadby, aj keď asi o čosi neskôr, až tak neodmieta.

Nate sa na chvíľu zamyslel, jeho tvár sa zmenila na serióznu a pozeral na mňa s neistým pohľadom, akoby sa chcel niečo spýtať, len nevedel ako.

"Nad čím rozmýšľaš?" povzbudila som ho k rozprávaniu.

"Vieš prišiel som sem hlavne, aby som s tebou prebral veľmi vážnu vec." pozrel mi do očí. V jeho pohľade som videla vážnosť aj obavy, preto som sa tiež prestala usmievať, narovnala som sa a čakala som, čo sa bude ďalej diať.