Cross the lines

*Ako sa nezblázniť*

Asi 10 minút chôdze od školy sa nachádzala útulná malá kaviareň. S Emily sme sem chodievali pomerne často, a to nielen kvôli úžasným dezertom a káve, ktoré boli liekom na každú ranu spôsobenú Shanom Andersonom, ale aj pre poskytnutie dokonalého súkromia pre osobné rozhovory.

Otvorili sme dvere a ovanula nás tá nebeská vôňa typická pre toto naše tajné miesto. Pozdravili sme obsluhu, pre ktorú sme už neboli žiadnymi neznámymi návštevníkmi a usadili sme sa k malému drevenému stolíku pri okne, kde sme už tradične pri každej návšteve namierili.

"No Dee rozprávaj, ako sa to stalo?" položila mi otázku, ktorá jej zrejme už dlho blúdila hlavou.

"Začalo to takmer ako vždy..." zamyslela som sa spomínajúc na ostatné posledné Shanove výstrelky.

"Odnášala som tácku a on kráčal oproti mne. Veselo sa rozprával s partiou, no keď ma zbadal, trápnym vtipom, ktoré mu s primitývnym rehotom rozprávali futbalisti, viac nevenoval pozornosť. S jasným cieľom, ktorý sa mu dal ľahko čítať v zákernom pohľade, zamieril priamo k mojej tácke." pri pomyslení na nasledujúce udalosti sa mi oči zase trochu zahmlili.

Emily si v momente všimla, že nie som v poriadku a položila mi dlaň na ruku položenú na stole. "No tak Dee, nenechaj sa toľko ovplyvňovať jeho konaním..." povedala mi s úmyslom povzbudenia, no vo mne jej slová vyvolali nahnevanú reakciu.

"Em ty si ani nevieš predstaviť, aký je to pocit, keď ti niekto neustále spôsobuje škandály pred celou školou! Všetci v tej sprostej školskej jedálni na mňa civeli! A vieš prečo? Pretože na mňa prevrhol celú moju tácku s plným tanierom tej hnusnej smradľavej rybacej polievky, moje taniere sa s neskutočným treskotom rozbili a črepiny sa rozsypali všade navôkol! A tak som tam stála ako hviezda nejakej tragikomédie, ako terč desiatok posmešných pohľadov a hlavne jedného toho najškodoradostnejšieho a najdiabolskejšieho! A aby toho nebolo málo, pred pani Greenovou, ktorá sa tam zjavila ako sám anjel strážny, zo mňa spravil nešikovnú kravu, ktorá nievie udržať v rukách ani vlastnú tácku a pre istotu ju ešte aj vyleje priamo na seba! A tiež nevďačne odmietne jeho milosrdný návrh o pomoc!"

Po skončení môjho monológu som uprela teraz už zaslzené oči na Emily. V jej tvári bolo jasne vidieť známky šoku a ľútosti. Často sa mi nestávalo, že by som takto vybehla. Ale dnes už jednoducho pretiekol pohár mojej trpezlivosti. Bolo toho na mňa príliš veľa. Na chudých, slabých pleciach som toho už viac nezvládala niesť.

"Dee to mi je naozaj strašne ľúto..." vysypala zo seba Emily, neschopná povedať viac. Zrejme nevedela, ako veľmi mi Shane ubližuje. Nevedela, že nevinné žartíky sa už medzičasom zmenili na vážnu šikanu, o ktorej som jej kvôli poníženiu a hanbe často nehovorila.

Poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že som znova bola skúmaná niekoľkými pármi očí čašníkov a hostí kaviarne. Schovala som strápenú tvár do dlaní. Nevedela som, čo viac mám povedať, preto som len dotykom rozsvietila displej môjho mobilu s úmyslom zistiť, koľko času ubehlo od odchodu zo školy. Pod ikonou veľkých digitálnych hodín ukazujúcujich 16:03 svietilo niekoľko facebookových oznámení. Vedela som čoho sa týkajú... to bola posledná kvapka...

Emily si tiež všimla na čo upieram uslzený pohľad. "Dee, prosím ťa, nepozeraj si to..." zašepkala.

"Prepáč Emily, objednaj si sama. Musím ísť domov... Ja...čaká ma mama." vykoktala som jediné čo mi v tej chvíli napadlo. Zobrala som tašku prevesenú cez operadlo a vybrala som sa k východu.

"Deanna čakaj! Nemôžeš ísť v takomto stave sama domov!" vymrštila sa zo stoličky za mnou, no ja som ju už nepočúvala. Moje kroky mali jediný cieľ - schovať sa v bezpeči mojej izby.

Emiline slová mi ešte chvíľu zneli za chrbtom, no nenasledovala ma. Z jednej strany som chcela, aby ma zastavila a skryla ma v svojom objatí, no z druhej som chcela byť čo najskôr sama a stratiť sa v svojom vlastnom svete plnom plaču a ľutovania sa. Vedela som, že to nebolo správne, že som tým celý svoj stav ešte zhoršovala. Ale nemohla som inak. Únikový východ z tejto situácie buď neexistoval, alebo som ho v tomto rozpoložení nebola schopná vnímať.

Zo zamyslenia ma vytrhol príchod autobusu. Zastávka bola ešte pár metrov odo mňa, no ja som chcela byť doma čo najskôr, preto som sa rozbehla a dobehla som ho na moje pomery nadľudskou rýchlosťou.

Usadila som sa v nezvyčajne prázdnom autobuse na sedadlo pri okne, otočila som tvár, tak aby nikto nevidel moje červené uplakané oči a sledovala som ubiehajúci svet za sklom. To, čo sa za ním dialo, sa zdalo na míle vzdialené od môjho života. Akoby bol môj príbeh výnimkou, nezapadal do skladačky medzi ostatné... žila som si v stereotype všedných dní a výsmech okolia akoby len umocňoval vo mne pocit odlišnosti a menejcennosti.

Nebola som krásna ani bohatá, potrpela som si na vedomostiach, záležalo mi na mojej budúcnosti a veľa som o nej rozmýšľala, ale medzi mnou a veľkým množstvom študentov zo "spodnejšej vrstvy" by ste veľa rozdielov nenašli. Celá škola fungovala na princípe hierarchie podľa sociálneho zaradenia a nikto sa neodvážil proti tomu protestovať. Elita si mohla dovoliť všetko, ostatní len toľko koľko "tí nadradení" dovolili.

Prečo sa vlastne nazývali populárnymi? Veď popularita neznamená len to, že ste všetkým známy v negatívnom zmysle slova... mali by vás mať radi. Ich každý neznášal, dokonca aj oni medzi sebou prechovávali len falošné vzťahy.

Výnimkou bol Shane Anderson. On naozaj bol populárny. Ku všetkým sa vždy správal milo, aj keď to bolo za zámerom získavania obdivovateľov. Preto sa všetci tvárili ako slepí, keď ma tyranizoval. Nikto si akoby nepripúštal, že také zlatíčko, ako on, by mohlo mať srdce z kameňa. Zatvárali oči pred tým, ako mi ubližoval. No mne sa pri týchto úvahách vynárala len jediná otázka...

Prečo som sa práve ja stala jeho obeťou?

Čo myslíte prečo si vybral práve Deannu?