Cross the lines

*Ako preskočiť z kaluže do blata*

Keď sme odbočili na príjazdovú cestu k nášmu domu, na krajinu už sadal súmrak. Nate konečne stíšil burácajúcu hudbu, aby nezobudil susedov. Ulicu osvetloval len jas niekoľkých pouličných lámp. Akonáhle auto zastalo, otvorila som dvere a vystúpila. Započula som ešte zvolanie môjho mena, no nemala som už chuť počúvať jeho hlas. Chcela som si len ľahnúť do vane plnej horúcej voňavej vody, zmyť si z tváre a vlasov zaschnuté stopy sĺz a pocítiť úľavu napätia po celom tom náročnom dni.

Vchodové dvere som otvorila potichu ako myška a ako tmavý tieň som sa prešmykla okolo diskutujúcich rodičov v kuchyni. Boli doma akosi zavčasu. Nate im musel dať vedieť, že dnes príde. Inak by som ich nečakala skôr ako o pol desiatej.

Vybehla som do svojej izby, v rýchlosti zhodila zo seba šaty a v spodnom prádle prebehla do kúpeľne. V zrkadle za umývadlom som uvidela svoj odraz. Vyzerala som neskutočne strhane a zničene. Hnedé polodlhé rozstrapatené vlasy mi splývali na pleciach. Predné pramienky boli stále zmáčané a zlepené plačom. Tmavé pohasnuté oči som mala opuchnuté a lemovali ich červeno-fialové kruhy. Na svoj zjav som sa viac nechcela pozerať, odvrátila som tvár a horúcim prúdom vody som začala napúšťať vaňu.

Musela som sa dať dokopy tak, aby Shane nemal šancu spoznať rany po jeho útoku. Aby nevidel bolesť, ktorá sa mi rozliehala celým telom. Pocity bezmocnosti a hanby, ktoré mi privodil zakaždým, keď ma položil na kolená. Každé ráno som si nasadila masku bezstarostného dievčaťa, známky preplakanej noci zakryla make-upom. Nikto nemohol zistiť ako bolestne bije moje srdce, či ako sa premáham kráčat odvážne so zdvihnutou hlavou. Ani rodičia, ani Emily a najmä nie Shane Anderson. Čím strhanejšie by som totiž vyzerala, tým väčšiu radosť a silnejší pocit zadosťučinenia by som mu priniesla. A to som dopustiť v žiadnom prípade nemohla...

Vyzliekla som si spodné prádlo a pomaly sa celá ponorila do horúceho kúpeľa. Telom mi prešla príjemná vlna tepla. Vlasy sa mi nadnášali okolo nahých ramien. Napäté svaly sa mi postupne uvoľnovali a s fyzickou úľavou prichádzala pomaly aj psychická. Cítila som sa konečne príjemne a pokojne.

Ponorená pod vodnou hladinou som sa cítila chránená priehľadným štítom, napriek tomu, že nahá som bola taká zraniteľná. Zatvorila som oči a predstavila si, že sa nechávam unášať šírim oceánom. Slnko mi hladilo tvár a vlny veselo žblnkotali okolo mňa. Zrazu som uvidela obrovský príval vody valiaci sa priamo na mňa. Chcela som sa pohnúť, utiecť preč, no voda bola rýchlejšia. Zaliala celú moju tvár a ponorila ma do nekonečných hlbín mora. Nevedela som sa nadýchnuť.

Odrazu som precitla a v rýchlosti som vynorila hlavu nad hladinu. Rozkašľala som sa a svetlo lampy mi žiarilo do očí namiesto prímorského slnka. Bola som taká unavená, že teplé objatie vody ma odnieslo až ďaleko do ríše snov a hlava sa mi zosunula pod vodu. Radšej som sa teda rýchlo osprchovala a vyšla z vane predtým, než by som sa nechtiac utopila.

Bosé nohy som zaborila do mäkkého koberca, zľahka sa poutierala a obmotala si uterák okolo hrudníka. Vykročila som do svojej izby. Počas prechodu cez chodbu som započula tri hlasy neustále sa miešajúce cez seba. Snažili sa tlmiť zvuk, no slová, ktoré predtým prehlušoval prúd vody, som teraz počula miestami úplne zrozumiteľne. Rodičia s Natom sa hádali a bola som si istá, že hlavnou témou sú výčitky, týkajúce sa mojej osoby. Vymenili si ešte niekoľko viet a vchodové dvere sa zabuchli. Zrazu už sa domom rozliehali len hlasy rodičov. Im som už načúvať nechcela a viečka mi už celkom oťaželi, preto som vošla do svojej izby, zavrela dvere a obliekla si krátke pyžamo. Vykukla som z okna do tmavého večera. Nate riadiaci auto sa práve rútil ulicou neznámym smerom. Kam mohol ísť takto neskoro?

Nemala som už silu sa tým trápiť, ale dúfala som, že si nijako neublíži. Bolo ešte pomerne skoro na spánok, no mňa dnešný deň úplne zmoril. Zababušila som sa do mäkkých perín a napriek neutíchajúcim myšlienkam nakoniec v hlave nastalo vytúžené ticho a moje telo sa ponorilo do spánkového režimu.

Ráno ma prebral uši drásajúci zvuk budíka. Vstávanie som vyslovene neznášala a musela som si pravidelne prestavovať piesne, ktoré ma budili, inak by som ich už nikdy v živote nemohla počúvať.

Horko-ťažko som sa vyhrabala spopod teplej periny a vyliezla z postele. Mojou prvou zastávkou bola vždy kúpeľňa. Po umytí a úprave som sa obliekla, pobalila si tašku a zamierila na raňajky. Tajne som dúfala, že ma tam bude čakať moja rodina s ospravelňujúcimi pohľadmi a tanierom s pripravenými raňajkami. No o tom som mohla len snívať. Čakal ma akúrat tak prázdny stôl s osamotenými stoličkami. Rodičia už zrejme dávno sedeli v práci a Nate ešte sladko spal v posteli. Veď napokon, ani len netuším kedy sa mohol vrátiť domov. Vzala som si teda do ruky len jablko, na plecia vyložila tašku a čo naskôr vypadla z toho tichom a prázdnotou zívajúceho domu. Potrebovala som vyjsť do rušného ranného zhonu vonkajšieho sveta, aby som prehlušila vlastné myšlienky.

Ulicou som ako každé ráno zamierila na autobus, ktorý ma zaviezol takmer priamo pred školu. Zachvíľu som už vchádzala cez vchodové dvere do budovy plnej vystresovaných študentov. Sadla som si do ešte poloprázdnej triedy, pretože väčšina deciek sa vrútila do nej až tesne pred zvonením. Vytiahla som si knihu, so zámerom si ešte pred zvonením zopár stránok prečítať. To mi však bohužiaľ nebolo dopriate...

Do triedy sa totiž náhle vrútila vysoká postava. Odvrátila som zrak od písmen a zbadala ten známy nahnevaný výraz. Inštintívne som sa prikrčila a hľadela do steny dúfajúc, že tentokrát nemieri za mnou. Tá nádej však vyhasla v momente, keď Shane zastal rovno pri mojej lavici. Sklopila som zrak a čakala na útok.

"Takže tebe nestačilo, Clarková! Tento tvoj krok pokladám za dôkaz tvojej úbohosti. Poslať za seba vybavovať spory, to je presne to, čo sa dá od takej chudery čakať. Ak si si myslela, že tvoj brat to vyrieši a všetko bude v poriadku, tak si na veľkom omyle... Chcela si vojnu - máš ju mať!" dokončil monológ a jeho tvár sa ešte viac zachmúrila.

Jeho slová ma prinútili zdvihnúť zrak. Zdesila som sa. Okolo ľavého oka sa mu rozprestieral fialový monokel. A z očí, z tých mu šľahali blesky. Ešte raz ma prepichol pohľadom a rázne odišiel z triedy. Až potom mi to celé docvaklo. Nate sa včera večer celkom určite nešiel vyvetrať...Vydal sa len svoju pomstu dokončiť. To však ešte netušil, ako mi tým svojim zbrklým nepremysleným krokom zavarí...