Cross the lines

*Ako dokáže zraniť zrada*

Zvyšok dňa som na vyučovaní nebola vôbec duchom prítomná. Zamyslene som pozerala z okna. Nevedela som, čo si počnem. Ak doterajšie urážky boli pre Shana len malé bitky, ako bude vyzerať vojna? Netušila som, čo horšie mi môže ešte spôsobiť. Ale zrejme som sa to mala čoskoro dozvedieť...

"Slečna Clarková, viete odpovedať na otázku?" započula som zrazu svoje meno. Emily sediaca vedľa mňa ma drgla do ruky.

Nevnímala som čas. Nevedela som dokonca ani, čo bola za hodina, nie to ešte čo sa ma učiteľka práve pýtala. Uprela som na ňu zrak. Bola to pani Wilsonová. Tá nás učí matematiku. Otázku som však stále nepoznala. Všetky zraky sa na mňa upierali a mne z toho všetkého bolo znova do plaču. S prosbou o pomoc som hľadala odpoveď v očiach mojich spolužiakov, no všetci na mňa len nemo hľadeli.

Dnes by som sa už určite nevedela sústrediť a stretnutie so Shanom som riskovať skutočne nechcela. Nezvykla som predstierať, že mi je zle, no v podstate som ani neklamala, keď som učiteľke odvetila: "Prepáčte, ale necítim sa dobre."

Kvôli rannému incidentu som bola zrejme ešte stále celkom bledá, preto mi učiteľka nemala dôvod neveriť: "V poriadku, bežte si teda vypýtať priepustku od triednej a choďte si domov oddýchnuť."

Viackrát mi to nebolo treba opakovať.

 "Vysvetlím ti to neskôr." pošepkala som Emily, ktorá o posledných udalostiach ešte nevedela.

Zbalila som si veci a so slovami: "Ďakujem, dovidenia!" som opustila triedu. Prekvapené pohľady spolužiakov, vrátane mojej kamarátky, som cítila na svojom chrbte až do zabuchnutia dverí.

Po vypýtaní priepustky som rýchlo odišla zo školy. Stále som čakala, že sa odniekiaľ vynorí tá známa nenávidená postava. Tentokrát by som z toho iste nevyšla bez ujmy na zdraví.

Bola som veľmi vďačná, že autobus prišiel takmer okamžite potom, ako som sa dostala na zastávku. Cesta ubehla pomerne rýchlo. Pripravovala som si počas nej konfrontáciu svojho brata. Mala som pre neho plno nahnevaných slov a ešte viac otázok na zodpovedanie. Preto som po vystúpení ulicu preletela oveľa rýchlejšie ako zvyčajne. Prešla som cez bránku a vstúpila do domu.

"Nate?!" zakričala som už pri vyzúvaní topánok za dverami.

"Haló Nate!" prechádzala som miestnosťami na prízemí. Žiadna odpoveď však neprichádzala. Vybehla som teda na poschodie. A prešla všetky izby. Prezrela každý kút. No môj brat ani jeho veci nikde neboli... V zúfalstve som sa všade vrátila niekoľkokrát. Srdce mi prudko bilo. Nemohla som tomu uveriť. Bol preč. 

Nahovárala som si, že snáď kvôli niečomu musel súrne odísť. Alebo si len niekde odskočil. Skúsila som vytočiť jeho číslo. No telefón ostával hluchý. Mal ho vypnutý. Rozrušená som si sadla k stolu a skryla tvár do dlaní. Toto snáď musí byť len zlý sen! Zapozerala som sa na obrus a zrazu som zbadala niečo, čo som si predtým nevšimla. Na stole ležal nejaký list či odkaz.

Neisto som ho vzala do rúk a keď som na prednej strane zbadala moje meno napísané Natovým písmom, rýchlo som ho otvorila.

Milá Dee,                                                                                                               
viem, že práve teraz ma právom nenávidíš. Áno viem, pohnojil som to. Celé som to pokašľal a ty musíš trpieť pre chyby druhých ľudí. Je veľa okolností, ktoré nepoznáš a určite máš veľa otázok, na ktoré potrebuješ odpovede. Odpusť mi, ale teraz ti ich dať nemôžem. Musel som odísť a nebudem sa môcť tak skoro vrátiť. Buď silná Dee a dávaj na seba pozor, sľubujem ti, že raz všetko pochopíš. Dúfam, že raz mi budeš schopná odpustiť.