Cross the lines

*Ako spadnúť do jamy, z ktorej niet úniku*

"Prosím, odpovedzte mi úprimne, ubližuje vám niekto?" 

Tá otázka mi síce znela v hlave, no nejako sa nedokázala dostať do mozgu, aby ju mohol spracovať. Moje oči sa stretli s jeho ustarosteným pohľadom. Nemo som naňho hľadela neschopná odpovede. Čakala som obvinenie typu: "Niekto vás videl blicovať!" alebo "Čo ste robili včera dopoludnia?", no on sa ma pýta na šikanu? Ničomu som nerozumela... Veď Shane už do mňa rýpe dosť dlhú dobu a nikto sa ho nikdy nepokúsil ohlásiť riaditeľovi. No a zrazu sedím u neho v kancelárii a on sa zaujíma, či som v poriadku. Tak toto je naozaj komické.

Pán Thomson nervózne poklopkával prstami po stole a bolo vidno, že mu táto situácia nie je práve príjemná. A ani mne nebola. Mala som šancu po nekonečnom čase Shanovej tyranie zakročiť a ublížiť mu. Jednoducho povedať pravdu. 

"No ja...viete..." koktala som rozhodnutá vyjsť s pravdou von.

Hlavne si daj pozor na jazyk, pretože ak sa o našej dohode dozvie ktokoľvek (vrátane tvojej drahej kamarátky či brata), ver že dohoda padá a automaticky sa presuniem k časti, ktorá by nasledovala ak na moju ponuku odpovieš nie...  

Ten text Shanovho lístočka mi prebehol hlavou ako blesk z čistého neba. Hlas sa mi zasekol a môj mozog začal pracovať na plné obrátky. Zase ma mal v hrsti... Zase mal poistku. Keby som ho bonzla, potupil by ma pred celou školou. A takisto aj keby som neprijala jeho ponuku. Bola som uväznená v kruhu, z ktorého nebolo úniku. 

"Slečna ste v poriadku?" spýtal sa riaditeľ po mojej niekoľko minútovej odmlke. 

"Áno som. Viete, s niektorými žiakmi si občas zo seba robíme srandu, preto asi niekto mylne usúdil, že by to mohlo byť...hmm...niečo iné.. ale nie je to tak." 

"Ste si istá, Deanna?" pozorne sa na mňa zahľadel. 

"Samozrejme" povedala som čo najpresvedčivejšie a ruky položené na kolenách sa mi triasli. 

Nedôverčivo si ma ešte raz premeral: "Tak potom môžete ísť. Ale keby sa čokoľvek dialo nebojte sa mi dať vedieť." 

"Jasné, dovidenia!" pozdravila som a rýchlym krokom som sa vydala von z riaditeľne.

Bol koniec vyučovania a na chodbe postávalo veľa ľudí. Keď videli odkiaľ vychádzam, viacerí na mňa upierali spýtavé pohľady alebo si niečo šepkali. Pri mojej skrinke ma už čakala Emily.

"Prečo si ta zavolal riaditeľ?" vychrlila na mňa okamžite zvedavú otázku. Nechcela som klamať, v tomto nie... 

"Mal podozrenie, že ma niekto šikanuje." 

"To nemyslíš vážne! Akože niekto konečne žaloval na Shana?" 

"Neviem, zrejme áno." 

"No tak ale to je super správa! Vylúčia ho? Alebo aký trest ho čaká?" pýtala sa s miernou dávkou škodoradosti. 

Jej nadšenie som však v momente radikálne schladila. "Vlastne, nepotvrdila som to." 

Neveriacky na mňa vypúlila oči. "Deanna Clarková! Akože čo si neurobila?! Uťahuješ si zo mňa? Prečo si to dopekla spravila? Konečne máš šancu pomstiť sa mu a ty ju premárniš?! Deanna povedz mi dofrasa jeden dôvod prečo!" spustila na mňa nahnevaný monológ. 

Nevedela som, čo mám na to povedať...mala pravdu. No ja som mala svoje dôvody, ktoré mi v tom dokonale bránili. Jej som ich však prezradiť nemohla, teda vlastne ani nikomu inému... Preto som len povedala: "Nechcem si robiť ďalšie problémy..." a odkráčala som na vécka. Emily len stála na mieste ako obarená, pozorujúc moje vzďaľujúce sa kroky...

Na záchodoch som pobudla tak dlho, aby som si bola istá, že Emily už bude preč. Bolelo ma, že jej nemôžem povedať pravdu, no rozhovor s ňou by teraz aj tak ústil len do hádky, na ktorú som však už nemala ani náladu ani silu. Keď už zvuky na chodbe stíchli, konečne som mohla odísť domov. Škola sa medzičasom takmer úplne vyprázdnila. Prikráčala som teda ku svojej skrinke, vzala si veci a chystala sa odísť. No vyzeralo to, že niekto má so mnou iné plány... 

"Ale kamže, kamže Deanna!" rozosmial sa Shane svojím typickým škreklavým smiechom. 

"Shane, pusti ma!" vyhlásila som a snažila som sa okolo neho prejsť. No on si odporovať nikdy nedá. Jedným hmatom mi naraz chytil obe zápästia a v rýchlosti ma pritlačil o dvierka mojej skrinky. 

"Prečo utekáš ohlásenej návšteve? Veď som ti včera povedal, že sa zastavím po odpoveď." uškrnul sa.  Tvár mal tak blízko, že som cítila jeho dych na svojej tvári. Mlčky som na neho hľadela a vo výraze sa mi striedal hnev a strach. "No počúvam Clarková, nemám na teba celý deň... Ideš do toho alebo môžem začať so zdieľaním?" 

Neznášala som ho... a to tak veľmi, že keby som mala v ruke pištoľ, okamžite ho zastrelím. Pohľadom mi prepichával oči. "Tak dobre idem sa prihlásiť..." vybral mobil zo svojho vrecka a zamával s ním. "Takže... čo postneme prvé?" povedal a začal preklikávať fotky z môjho denníku. 

"Počkaj! Nerob to! Fajn pristupujem na tvoju dohodu!" vykríkla som v strachu, že sa na svetlo dostane to, čo malo navždy zostať ako súkromný materiál. 

"Ále, ale... konečne nejaké múdre slová! Výborne, zajtra začíname! Inak máš šťastie, že si ma dnes nebonzla " žmurkol, rozosmial sa, pustil mi ruky a odišiel. Nechal ma tam stáť uprostred prázdnej školy plnú zmätku a oprávneného hnevu.