Cross the lines

*Ako sa (ne)utopiť v polievke*

Moja tácka s rachotom dopadla na zem a jedálňou sa v priebehu sekundy rozľahlo hrobové ticho. Ak som pred tým mala pocit, že ľudia na mňa pohŕdavo zízajú, teraz o tom nebolo pochýb. Zo všetkých kútov toho mimoriadne hlučného miesta, ktoré bolo zvyčajne centrom ohovárania, klebiet i vážnych osobných debát, sa na mňa upieralo niekoľko desiatok či možno i stoviek prekvapených pohľadov. V niektorých tvárach sa odrážali posmešné úškľabky plné škodoradosti, niektorí iba nemo pozerali s vytreštenými očami bažiacimi po nejakom škandále či vzrušení, no boli aj také v ktorých sa mihol tieň súcitu a ľútosti.

Som si však istá, že ani jeden z nich si nemohol predstaviť ako som sa cítila. Mnohí zažili výsmešky, no poníženie tohto druhu si mohol dovoliť jedine Shane Anderson. Chalan, ktorého väčšina školy uctievala a uznávala, či už pre jeho výzor typického badboya, enormnú hodnotu majetku jeho rodičov alebo jednoducho schopnosť vybudovať si rešpekt a uznanie. Bol rozprávkovým princom v snoch mnohých dievčat, no pre mňa bol nočnou morou. Človek, ktorý ma vždy dokázal zhodiť na kolená, keď som to najmenej čakala.

Stála som tam v strede pozornosti celej školy, s črepami roztrieštenými všade naokolo, utopená v smradľavej rybacej polievke. Zúfalo som stála uprostred stolov a bez poňatia čo robiť, som hľadala pomoc či útechu v tom obrovskom hľadisku skúmajúcom každý môj pohyb a krok. Ich výrazy však ani náhodou nenaznačovali, že by mi niekto z nich snáď podal pomocnú ruku a vytiahol ma z toho javiska hanby. No ani jedna z tých tvárí ma nerozčúlila viac ako JEHO.

Stavím sa, že s tým úškrnom by vyhral súťaž o najškodoradostnejšie poníženie Deanny Clarkovej a určite aj kohokoľvek iného. Jeho pobavený, povýšenecký a zároveň spokojný pohľad si ma premeriaval. Hovorí sa, že oči sú oknom do duše človeka. U neho to platilo na dvesto percent. Z tmavo hnedej dúhovky mu šľahali také plamene, akoby sa v jeho vnútri ukrýval sám diabol. S hnusom som prehltla kyslú pachuť, ktorá mi vystúpila do úst potom, ako mi náhlym vzbĺknutím hnevu a nanávisti vzkypela žlč. Pohľad sa mi začal zahmlievať, ale kým sa po mojej tvári stihol spustiť dážď, pristúpila k centru diania a k môjmu zúboženému zjavu pani Greenová, staršia usmievavá učiteľka dejepisu, ktorá sa snažila byť nápomocná v každom probléme.

"Deti, čo sa to tu stalo?" spýtala sa ustarostene hľadiac na neporiadok rozkladajúci sa všade navôkol. Skôr než som však stihla zareagovať, Shane sa zase chopil príležitosti a aby toho nebolo málo, otočil celú situáciu proti mne.

"Pani Greenová práve som sa slečne Clarkovej snažil pomôcť upratať čo spôsobila svojou šikovnosťou, no ona ma poslala preč. Nebudem teda pomáhať niekomu, kto o to nestojí. Okrem toho o chvíľu mi začína hodina, tak ak ma ospravedlníte..." hodil na ňu ten najširokejší hollywoodsky úsmev, žmurkol a zanechal ju v rozpakoch.

Bolo na nej vidno ako mu hneď zjedla celé jeho predstavenie aj s navijakom. Bol neskutočne dobrý v ovplyvňovaní ľudskej psychiky. Tak ľahko im vtlačil do hlavy presne to, čo chcel, aby si mysleli. Preto bol v tomto boji súperom, ktorý nikdy neprehrá.

"Slečna Clarková, prosím, upracte ten neporiadok čo najskôr. A nebuďte taká tvrdohlavá, veď to, že vám chce niekto pomôcť sa nemusí nijako dotknúť vašej hrdosti..." zatiahla jemným hláskom a už kráčala k východu jedálne. Ostala som sama. Mokrá a šokovaná jeho drzosťou, ktorou ma ešte stále dokázal prekvapiť.

Keď som sa trocha spamätala, s výdatnou pomocou upratovačky som dala všetko do poriadku. Stále som však mala celé nohavice a tričko obliate tou smradľavou gebuzinou. V snahe odstrániť aspoň nejakú časť som sa vydala na toalety.

"Prepána Dee, ty ale vyzeráš! Čo si dnes stvárala v tej jedálni? Si celebrita, celá škola nehovorí o ničom inom ako o tebe!" vyskočila na mňa moja najlepšia a v podstate kvôli Shanovým výstrelkom aj jediná kamarátka zo školy- Emily. Ona bola vždy tá silnejšia povaha, vedela sa o seba postarať, išla si za svojím a nenechala sa nikým ovplyvniť. Keby sa stala svedkom tých Andersonových posmeškov, som si istá, že by sa nebála ma obrániť. On si však schválne vyberal momenty, kedy mala inú hodinu či nebola v škole- tie dni boli pre mňa hotové peklo.

Na tmavých školských wéckach, skrytá pred okolitým svetom, som už nedokázala zabrániť prílivu sĺz, ktoré mi tlačili na unavené privreté viečka. Opretý chrbát sa mi pomaly zošuchol až na zem a tak som sa utiahla do studeného kúta obkladaného sivými mramorovými dlaždicami. Emily ma jemne objala a z vrecka vytiahla vždy pripravené vreckovky. Jednu z balíčka vybrala a snažila sa ňou zastaviť vodopád slaných kvapiek stekajúcich po mojej tvári. Po pár minútach, keď búrka mojich emócii trochu ustala, potiahla ma za ruku a postavila ma znova na nohy.

"Vieš, čo najlepšie pomáha na zlepšenie smutnej nálady?" spýtala sa s úsmevom.

"Nutellové palacinky s teplým kakaom?" odvetila som potichu.

"No, myslela som skôr vyrozprávanie sa najlepšej kamarátke, ale keď inak nedáš, objednám ti k tomu aj palacinky..." povedala naoko urazene, no v oku sa jej blysla iskra šibalstva. Na tvári sa mi konečne rozhostil úsmev a vykročila som v ústrety sladkému pokušeniu.